V predchádzajúcej časti románu sa Krištof zabýval medzi sestrami Rádu sv.Eutanázie a Berger zažil ťažké nervové zrútenie, pretože bez šepkára si už ďalšie fungovanie v politike nevedel ani predstaviť.

Markíz Montalban kedysi tvrdil, že ľudská bytosť má v tele toľko chorôb, koľko je kvapiek v mori. Svätý Bernard naopak hovoril, že človek má len jednu jedinú. A na tú zvyčajne aj umrie.
Muž, ktorého Krištof pomáhal sestrám naložiť na posteľ s kolieskami, nevyzeral, že by mal veľkú radosť zo stavu svojej telesnej schránky a z toho dôvodu mu výroky markíza Montalbana a svätého Bernarda boli absolútne ukradnuté. Krištofovi bol akýmsi, nie celkom jasným spôsobom povedomý. Keby sme mu mohli čo i len nenápadne pošepnúť, poradili by sme mu, aby si dobre všimol farbu pokožky na mužovej tvári. Pripomínala totiž drevo, z ktorého boli vyrobené Meternichove dvere.
Meternich sa stal takpovediac obeťou svojho povolania, rovnako ako množstvo jeho známejších a slávnejších kolegov. Keď ráno pootvoril dvere bytu a načúval, čo sa deje na chodbe, zatajil dych, aby lepšie počul. Na tom by nebolo nič zlé, ibaže potom sa zabudol nadýchnuť. Vlastne nie celkom -- nadýchol sa, ale príliš neskoro. Všetci veľmi dobre vieme, že nedostatok kyslíka môže mať fatálne dôsledky pre mozgové štruktúry a centrálnu nervovú sústavu vôbec. A Meternich bol živým (alebo -- lepšie povedané -- polomŕtvym) príkladom tohto vedeckého faktu, v odborných kruhoch známeho ako tzv. špionážny syndróm.

"Už dlho nevydrží...!" povedala zamyslene sestra Eugenika.
"Dlho veru nie...!" pridala svoje aj Echolália.
"Prispôsobíme tomu stravu!" radikálne zahlásila sestra Agónia a naklonila sa k malátnemu mužovi. "Máte nejaké špeciálne želanie? Napríklad niečo, čo ste ešte nikdy neochutnali?"
Muž neodpovedal, len neprítomne pozeral do stropu.
"Teraz si konečne môžete užiť! Už o nič nejde. Len smelo! Môže to byť aj niečo veľmi nezdravé! Vykašlite sa na cholesterol! Aj na vysoký tlak! Cukrovka tu tiež nehrá žiadnu rolu! Nemusíte si dávať pozor na líniu! Vážne! Teraz to už nič neznamená. No tak!" triasla ním vzrušene sestra Agónia.
Pokrčila plecami a obrátila sa na ostatné sestry. "Nasadíme špeciálnu diétu! Oškvarky, huspenina, paštéta z diviaka, a k tomu koňak a veľa čokolády! Ako predjedlo môže byť povedzme krevetový koktail. Ale rýchlo! Odchádza nám..."

Lekár, ktorý o tri hodiny neskôr stál nad nevládnym telom pána Meternicha, konštatoval už len zvyčajnú vec, na ktorú nebolo treba ani tak veľa fantázie. Sestry zapálili okolo jeho lôžka množstvo sviečok a teraz sa venovali žalospevom a modlitbám.
"Niečo s ním nie je v poriadku!" mrmlal si popod nos lekár.
"To si teda myslím! Koňaku sa ani len nedotkol!" hundrala sestra Ebrieta a odpratávala taniere.
Lekár pokrčil plecami, zložil stetoskop do tašky a vzdialil sa.
Ale s Meternichom naozaj nebolo čosi v poriadku. Súdny obhliadač sa neustále škrabal na zátylku a celý nesvoj obchádzal okolo mŕtvoly. Mŕtvemu mužovi sa nejakým podivným spôsobom vliačil nos dovnútra a oči sa celkom prepadli. Z obočia zostala len tenká linka. Ústa sa zavreli a zaťaté pery začali splývať s ostatnou pokožkou. Obliny a výčnelky sa zarovnávali, drobné nerovnosti boli čoraz hladšie.
Po ďalšej polhodine začala byť premena ešte viditeľnejšia. Meternich strácal identitu. A postupovalo to tak rýchlo, že kým sa obhliadač k nemu znova obrátil, namiesto tváre zostala len čistá hladká doska. Hladká ako steny Kláštora sv. Eutanázie.
Kláštor sa začal hemžiť mužmi v plášťoch a uniformách, ktorí sa snažili prísť na to, ako k tomuto zvláštnemu javu vlastne došlo. Niektoré rádové sestry -- menovite Ebrieta a Echolália -- mali z toho neskrývanú radosť, pretože sa ešte celkom nevzdali myšlienky na búrlivý svetský život v náručí mladých silných mužov, o akých v Polícii rozhodne nebola núdza. Obidve akoby odrazu rozkvitli.

"Nemáte cigaretu, priateľko?" pristúpil jeden z nich ku Krištofovi, ktorý sa tu len tak motal po chodbách.
Krištof vytiahol pokrčený balíček, čo pred malou chvíľou dostal od obhliadača a ponúkol policajtovi. Mal hustú čiernu bradu, takže cigareta v nej len tak zmizla.
"Posratá práca!" uľavil si. "A to máme plné ruky hľadania toho Bergerovho asistenta!"
"K-k-koho?"
"Ále -- stratil sa asi pred dvoma týždňami... Bez stopy. Berger je z toho úplne na kašu!"
Obaja muži chvíľu mlčky fajčili.
"Počujte, priateľko, ste mi nejaký povedomý. Nevideli sme sa už niekde?"
Krištof pokrčil plecami.
"Museli sme sa vidieť...!" policajt zahasil špak na kamennej dlážke a vyfúkol dym. "Len neviem kde. Majte sa...!"

Psychiatrická klinika Elýzium ležala ponorená vo veľkom parku, ktorý zrejme mal pacientom priniesť blažené pomyslenie na veľkosť a zložitosť sveta. Park bol postavený ako labyrint a veru mnohí už našli večné spočinutie v jeho spletitých zákrutách a kútoch. Volalo sa to "povolené straty" a riaditeľ (inak -- tiež bývalý pacient) ich poctivo značil do svojho červeného zošita. Podľa prísnych predpisov (a akejsi tajnej a takmer zabudnutej veštby) sa totiž riaditeľom môže stať iba ten, kto sa dokáže z labyrintu vrátiť. On jediný to dokázal.
Bijou -- vedúca Bergerovho sekretariátu -- mala dnes vlasy v prirodzených farbách, čo ju robilo nesmierne príťažlivou pre okoloidúcich, od ktorých si musela vypočuť viacero nezvyčajných návrhov, ako spoločne stráviť nudné popoludnie. Kráčala však neohrozene a bez zaváhania ďalej. Poslednú ponuku si vypočula od samotného riaditeľa. Sedela pred ním v koženom kresle v jeho kancelárii.
"Naozaj nemáte záujem?"
"Určite!" trvala pevne na svojom Bijou.
"Dobre si to rozmyslite," usmieval sa odhaľujúc svoj umelý chrup. Zuby stratil, keď sa odtiaľto pred desiatimi rokmi ešte ako pacient chcel prehrýzť na slobodu cez hrubý tehlový múr.
"Naozaj nie...! Ale vy si zapáľte, keď chcete..."
"To prosím nehovorte!" zamračil sa riaditeľ. "Som abstinujúci pyroman."
"Ty kokšo... Poďme k veci!" povedala Bijou a nervózne podupkávala svojimi tenučkými nohami po vyleštenom linoleu. "Prepáčte...," zahanbila sa.
"Ak nemáte nič proti, môžeme ho ísť navštíviť hoci aj hneď."

Biele steny chodieb priam volali po počmáraní ceruzkou na obočie, rúžom alebo čímkoľvek, čo máte práve poruke. Bijou si želala, aby cesta trvala ešte veľmi dlho, tak dlho, že človek by aj pomaly zabudol načo sem vlastne prišiel. Kdesi v hĺbkach budovy by sa s čistou hlavou obrátil a rozbehol sa smerom k vzdialenému východu, ak by na ceste späť rovnako nezabudol, prečože sa to k nemu má vlastne dostať. V pätách jej kráčal riaditeľ, ktorý si s narkomanskou náruživosťou vychutnával vôňu jej parfému.
V pavilóne B, celkom na začiatku, minuli vysušenú ženu, ktorá by Krištofovi, keby mal v poriadku pamäť, mohla byť niečím povedomá. Bola to totiž slečna Hitlerová, učiteľka matematiky, ktorá od čias jeho našepkávania neopustila múry ústavu. Slečna Hitlerová blúdila po dlhých chodbách a rozprávala sama pre seba. Už dlhé roky sa snažila pochopiť význam čísla 2.
"Dvojka... znamená rozmnoženie, pohyb hore alebo prírastok... je číslom ľudí, ktorí stále dúfajú v úspech... Nebo a peklo... Black and White... Puf a Muf... On a ona... Otec a matka... Dvojice... Prvočísla... Odmocnina z dvoch... Dvakrát dva..."

Berger prežil päť nervových zrútení a svoje vystúpenie v parlamente už niekoľkokrát odložil. Ďalšie zrútenie -- tentoraz od radosti -- zažil, keď mu oznámili, že jeho šepkár sa našiel.
Stalo sa to tak, že po úmornom a bezúspešnom zisťovaní Meternichovej totožnosti, celkom večer, keď už všetci odišli, na bránu kláštora zaklopal osamelý muž s hustou čiernou bradou. Otvorila mu sestra Eugenika, ktorú vyrušil pri štrikovaní, takže sa vôbec nesprávala milo:
"Apage satanas!"
"Spomenul som si!" vykríkol muž takmer bez dychu.
"No a čo má byť?!" spýtala sa nemilosrdne sestra Eugenika.
"Už viem, kde som toho chlapíka videl!"
"Tak vzdajte Bohu vďaku, že viete, čo viete a odíďte v pokoji!" povedala a zabuchla dvere.
Muž sa však nevzdával. Vytrvalo búchal ďalej. Dvere sa znovu otvorili.
"Vy ste tu ešte?!"
"Áno, ale..."
"Stránkové hodiny sú v pondelok, stredu a piatok od desiatej do druhej!"
Dvere sa s rachotom zatvorili.
Trieskanie sa ozvalo prudšie a nástojčivejšie, a potom náhle prestalo. Päť či šesť minút bolo ticho. Po desiatej minúte to sestra Eugenika nevydržala a zo zvedavosti odložila štrikovanie. Načúvala. Nič. Pustila sa naspäť chladnou chodbou a po krátkom váhaní otvorila dvere. Najprv len trochu, potom o niečo viac. Bol tam. Ležal na zemi a nehýbal sa.
Strčila doňho špičkou topánky. Bol mŕtvy. Ležal vo veľkej špinavej kaluži a nedýchal. Na tvár mu dopadal hustý dážď, ktorý mu tiekol aj do pootvorených očí a po hustej brade do úst.
Bol poriadne ťažký, keď ho spolu s ďalšími tromi sestrami teperili cez úzke drevené dvere. Uložili ho na čistú posteľ a ruky mu prekrížili na hrudi. Zapálili sviečky a zatiahli závesy. Po chodbách začala rozváňať omamná vôňa kadidla. V miestnosti zostala len sestra Ebrieta. Odpila si z ginu, ktorý vždy nosila v malej fľaštičke vo vrecku a jeho ihličnatá vôňa jej na chvíľu pripomenula Vianoce. Zavrela oči a slastne snívala. Teplé mihotavé svetlá, purpura a vôňa snehu... Sladký punč, sušené figy a hviezdy z tenkého skla...
Náhle sa mŕtvy muž posadil na posteli.
"Kde je?!!"

ZAJTRA V HN
V nasledujúcej časti románu sa Krištofovi znovu vráti pamäť aj stará láska. Návraty však nebývajú ľahké...

Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk