Najprv som ho poznal z básne, ktorá bola o ňom napísaná. A nenapísal ju nik iný ako Jožo Urban. Mala názov Môj kamoš Ondro a hovorila o chlapíkovi, ktorý nosí pomaľované kravaty a robí iné výstredné a múdre veci. Myslel som si, že je to licencia poetica, urbanovský výmysel. Potom som toho muža stretol a zistil som, že je naozajstný. Hoci podľa svojho mena by skôr vyzeral ako pseudonym. Keby si chcel dať nejaký naivistický spisovateľ pseudonym, tak by sa pomenoval Ondrej Kalamár. A tak sa stal Ondro nielen Urbanov, ale aj môj kamoš. Zoznámili sme sa príznačne -- na facebooku, kde Ondrej Kalamár neúnavne uverejňuje svoje bonmoty, hlášky, aforizmy, múdrosti. Dôležité je, že všetky tieto ingrediencie dáva aj do svojich básničiek. Bol som poctený, keď ma požiadal, aby som sa stal editorom jeho zbierky. Vyšla pod názvom Moje potichu v týchto dňoch. Začína sa týmto vstupom: "Keď som sa narodil, / dlho som plakal, / že sem nepatrím. // Dnes sa schuti smejem, / že som sa / nemýlil." Smiech medzi slzy vynašli už ruskí spisovatelia a Ondrej Kalamár vie, že protirečenie podobnej kvality je spoľahlivým prostriedkom, ako zachrániť báseň pred sentimentalitou alebo naopak, pred samoúčelnou vulgárnosťou. V tejto zbierke je aj báseň, ktorú som zaradil do svojej antológie Najkrajšie slovenské básne. Končí sa veršami: "S úsmevom sa ma opýtal: / Požičiaš mi okuliare?" To, čo predchádza záveru a či je táto báseň naozaj taká skvelá, si môžete zažiť na vlastných očiach. Táto poézia je "Skoro nič / a skoro všetko. / Zrnko šťastia / v tlejúcom lístí / opadavých príbehov." Ale Jeho potichu sa stáva Naším nahlas.