Pri svojich písacích workshopoch zisťujem, že veľká väčšina adeptov literatúry nevie napísať vetu. Z nejakého dôvodu si myslia, že literatúra, to sú krkolomné vety. Isteže, sú aj majstri dlhých viet: napríklad Hrabalovu novelu Taneční hodiny pro starší a pokročilé tvorí jediná veta na päťdesiat strán. Veta je základom literatúry. Stephen King o tom píše: "Vezmite akékoľvek podstatné meno, dajte ho dohromady s akýmkoľvek slovesom -- a máte vetu. Nikdy vás to nesklame." Veta je vlastne taký vláčik slov. Musí tam byť najmenej rušeň -- jedno slovo. Za rušňom býva jeden či viacero vozňov -- určite sloveso a iné slovné druhy. Keď je tých vozňov veľa, rušeň dychčí a čitateľ stráca chuť čítať. Lautreamont povedal o neskúsených autoroch: "Neviem už, čo som chcel povedať, pretože si nepamätám začiatok vety." A Nicole Müllerová vystihla podstatu písania takto: "Vždy som snívala o tom, že budem písať literatúru. Teraz robím, čo môžem. Robím vety." Možno, že to nie je vznešené, ale je to pravdivé. Napokon, Müllerová za svoje vety dostala Nobelovu cenu. Rád čítam dobré vety. Dokonca ma tak fascinujú, že si ich vypisujem vo forme "čitátov". Mám ich už desaťtisíce. Sú medzi nimi aj tieto vety o vetách: "Dívam sa na krásnu vetu ako milenec" (Keats), "Čiara je veta pokračujúca inými prostriedkami" (Lyotard), "Veta z dvoch slov. Ľudia umierajú" (Hal Duncan), "To, že veta sedí, vidno až vtedy, keď stojí" (Müllerová), "Posledná veta je najdôležitejšia" (Nooteboom). Je pravda, že literatúra je viac, než iba dobré vety, ale som presvedčený, že dobrá literatúra sa nedá vytvoriť zo zlých viet.