Strieborný Petrohrad 2000, zlatý Göteborg 2002 či bronzové Helsinki 2003. Športové úspechy zlatej generácie hráčov, ktorých z väčšej časti vyprodukovala fabrika hokejových hviezd – Dukla Trenčín. Z tejto základne vzišlo až jedenásť súčasných hviezd zámorskej NHL. Hospodárske noviny nazreli do zázračného mechanizmu najúspešnejších športovcov – priamo spod hradu Matúša Čáka.
Je štvrtok. Hodinky ukazujú pravé poludnie. S kolegom stojíme pred trenčianskym „zimákom“, ktorý sa od hocijakého iného slovenského štadióna veľmi nelíši. A predsa. Nakoniec, prvé hokejové kroky tu urobil Zdeno Chára, Pavol Demitra, bratia Marián a Marcel Hossovci, Marián Gáborík či Branko Radivojevič. Silný výpočet... A hoci máme po sezóne (po ľade ani chýru, ani slychu), slávny štadión žije ďalej svoj život. Hneď pred vchodom je výkladná skriňa, pýcha Dukly – viac ako dvadsať ligotavých víťazných pohárov. Všade na stenách visia klubové fotografie a vo vzduchu cítiť hokejovú históriu...
Nevšedný vrátnik
Pri dverách nás víta usmiaty vrátnik. A nie je to nik iný ako otec slovenského útočníka srbského pôvodu Branka Radivojeviča. Už sedem rokov stráži Duklu a zhovorčivosť určite nezaprie. „Pamätám sa na Marcela a Mariána Hossovcov, Tomáša Kopeckého, Milana Bartoviča. Tí, keď prehrali, strašne revali. Slziská sa im len tak kotúľali po lícach,“ s nostalgiou v hlase spomína stále vitálny veterán Matija Radivojevič. Súčasné hviezdy NHL vraj na tréningy chodili s veľkou radosťou a prístupom, ktorý sa u dnešných detí len tak nevidí. „Decká sem prichádzali aj hodinu a pol pred tréningom. Mali sme problém udržať ich, aby nešli na ľad skôr ako tréneri. Dnes? Tréning sa začína o siedmej ráno, chlapec sem príde o päť sedem a tréneri čakajú,“ nesúhlasne krúti hlavou. Mimochodom, počas nášho rozprávania vchádzajú do budovy asi šestnásťroční mládenci. Berú si kľúče a idú do posilňovne.
Dôležité „suché začiatky“
V hokejovom jazyku „suchý“ tréning predstavuje dôležitú súčasť kompletného športovca. Najmä v lete. O čo ide? O detské šantenie v telocvični či naháňačku, futbal a basketbal. Športovci totiž musia byť všestranne rozvinutí. Ľad prichádza na rad až neskôr. Tí najmenší z prípravky ho navštevujú dvakrát do týždňa. „Učia sa tu korčuľovať, pretože je to základ hokeja. Je to spôsob, ako rýchlejšie a lepšie nadviažu na iné činnosti, dôležité pre vylepšenie techniky,“ vysvetľuje súčasný manažér mládeže v Dukle Trenčín, v minulosti brankár, Róbert Kompás. „Najmä rodičia by si mali uvedomiť, že pre ich deti má ísť o hru či koníček, a až potom o niečo veľké. Netreba v nich už od začiatku vidieť hviezdy NHL a pestovať v nich ,hviezdnu chorobu‘,“ myslí si Kompás, ktorý sám brázdil jeden ľad s Mariánom Hossom či Jánom Pardavým.
Dnes už má šestnásťročného syna, ktorý – ako inak – kráča v otcových šľapajach a je brankárom. Ak vás to zaujíma, výstroj pre malého brankára dnes stojí aj dvetisíc eur, pre hokejistu o tisícku menej. „V čase, keď sme hokej hrávali my, pomáhal aj štát. Veď Dukla bola súčasťou armády a mali sme zabezpečené všetko, ubytovaním a výstrojom počnúc, lekárskymi prehliadkami končiac. Nerobili sme nič iné, len trénovali,“ spomína Kompás. Súčasná situácia je však diametrálne odlišná. Neskromné finančné náklady znášajú hlavne rodičia. Zväz ľadového hokeja prispieva tridsiatimi percentami a rovnakým dielom aj klub.
Po Hossovi, Gáboríkovi... tma
Skutočnosť, že Róbert Kompás ani v najmenšom nehovorí do vetra, spontánne potvrdzujú hneď viacerí, i keď bývalí, hráči a tréneri. „Systém, ktorý sme v celej republike mali pred dvadsiatimi piatimi rokmi, od nás prevzalo Nemecko a úspešne v tom pokračuje dodnes. My sme ho pred pätnástimi rokmi zrušili. Výsledok? Po Hossovi a Gáboríkovi tu už nik nie je,“ uvažuje nahlas trénerský mág v dôchodku Jaroslav Walter, ktorý bol (s prestávkami) v Dukle jedenásť rokov.
Počas takmer tridsaťročnej kariéry stihol učiť približne dve desiatky majstrov sveta. Z generácie zlatých hráčov si v dobrom zaloví v pamäti, a napadnú mu hneď viacerí. Vyzdvihne Pavla Demitru, ktorý vraj vždy bol „správny chlap a mal som ho za to rád“. Naopak, pritvrdí na adresu Ota Haščáka. Prečo? „On si to pre svoju povahu vypýtal. Bol schopný ísť pred vlastnú bránku a tam strkať puk protihráčovi medzi nohy. Zvyčajne mu to zobrali, to sa však nerobí,“ emotívne vysvetľuje dnes už sedemdesiatdvaročný muž, pre ktorého najkrajšími zážitkami vždy boli a ostanú víťazstvá jeho chlapcov. Pikoškou je aj fakt, že napríklad náš slávny obranca Zdeno Chára bol jeden čas preradený do béčka. Asi aj talent potrebuje vystrčiť rožky.
Nehrám, nemám peniaze
Pred odchodom z duklianskeho štadióna natrafíme na Pavla Šinkoviča. Zhodou okolností, ďalšieho vyslúženého trénera dorastu. „Chýbajú nám práve deti, ktorých rodičia nezarobia viac ako štyristo eur. Sú cieľavedomejšie, pokornejšie, skromnejšie, a nie velikášske a rozmaznané. Žiaľ, práve tie pre chudobu už dopredu povedia – ,nie, ja tam nejdem, lebo na to nemáme‘,“ ohnivo pomenúva problémové body nášho hokeja športový dôchodca. Do diskusie náhlivo vstúpi aj Matija Radivojevič: „Ani ja som nemal veľa peňazí, ale radšej som ich dal synovi na hokej, než by som išiel do krčmy.“ Napriek tomu všetkému so synom Brankom v tomto období veľmi nekomunikuje. Branko to vraj nemá rád. A aké je byť otcom slávneho hokejistu? „Keď vyhráva, tak je to dobré. V opačnom prípade je to ťažké. Musím chodiť kanálmi, lebo ľudia veľakrát podpichujú.“
Naháňať puk
Všetci z týchto mužov, ktorí hokejom doslova žijú, sa zhodujú v jednom. Deti majú v súčasnosti mnoho naoko silných lákadiel. Počítače, internet, televíziu... „Po tréningu sme bežali na dvor, naháňať puk či loptu, deti dnes radšej sedia pred playstation,“ dodáva Kompás. A vo vzduchu visí jeho naliehavý otáznik: Prečo nevieme nájsť spôsob, ako tieto deti prirodzene pritiahnuť k športu? Ako si máme vychovať nových Gáboríkov, Demitrov či Chárov? Odpoveď je jednoduchá – do nášho najobľúbenejšieho športu sa musia „naliať“ peniaze. Ďalším chybným článkom je vraj talianska metodika. A čosi mi hovorí, že Taliani sú výborní vo futbale, ale hokej? Podľa tejto metodiky žiaci musia hrať na krátke bránky a po 45 sekundách na ľade sa povinne striedať. „Za ten čas sa hráči ani neprejavia. Stráca sa tu zdravé súťaženie a chuť víťaziť,“ tvrdí Šinkovič.