Názory spoločenských vedcov na náboženstvo sú dodnes ovplyvnené predstavami troch klasických predstaviteľov sociologickej teórie -- Karlom Marxom, Emilom Durkheimom a Maxom Weberom. Každý z nich prispel do teórie náboženstva zásadným dielom.
Podľa Marxa je náboženstvo prejavom odcudzenia. Hodnoty a myšlienky vytvorené ľuďmi strácajú svoju skutočnú povahu a stávajú sa výtvorom niečoho, čo je nad ľuďmi. Náboženstvo je pre Marxa ideológiou: nabáda na zmierenie s nespravodlivosťou a krivdami v tomto živote a odvádza od nich pozornosť.
Na rozdiel od Marxa, ktorý sa tejto téme venoval len okrajovo, Durkheim pri štúdiu obracal veľkú pozornosť na mimoeurópske kultúry. Nespájal náboženstvo s nerovnosťou alebo mocou. Namiesto toho ho považoval za stelesnenie spoločnosti a jej inštitúcií.
Durkheim vniesol do definície náboženstva rozdelenie symbolov a predmetov na profánne a posvätné. Úcta, ktorú spoločnosť prejavuje posvätnému, v skutočnosti pramení z úcty k zásadným hodnotám danej spoločnosti. V každom náboženstve teda spoločnosť zbožňuje a uctieva samu seba. Podľa Durkheima nie je náboženstvo len viera samotná. Ku každému náboženstvu patrí pravidelná ceremoniálna a rituálna aktivita, pri ktorej sa jeho vyznávači stretávajú. Ceremónie a rituály sú v Durkheimovom poňatí nevyhnutné pre súdržnosť spoločnosti.
Napriek Durkheimovej snahe o zovšeobecňovanie sa o najsystematickejší výskum náboženstva pokúsil Max Weber, ktorý sústredil svoju pozornosť najmä na svetové náboženstvá. Jedným z najväčších Weberových prínosov je odhalenie súvislosti medzi náboženstvom a spoločenskou zmenou. Weber nesúhlasí s Marxom, že náboženstvo je vždy len konzervatívnou silou. Na historických príkladoch dokazuje, že naopak, môže byť hnacou silou dramatických sociálnych premien. Napríklad v protestantizme vidí napríklad zdroj kapitalistických názorov typických pre modernú západnú spoločnosť.