21.05.2015, 12:30

Slovenské výrobky, ktoré odolali času a konkurencii. Tu sú ich príbehy (3. časť)

Vznikli na Slovensku pred desiatkami rokov a stále je o ne záujem. Možno ich kupujete aj vy. Teraz máte možnosť sa o nich dozvedieť oveľa viac.

Z najznámejších značiek sme pre vás vybrali tie, ktorých príbehy patria medzi najpútavejšie.

Čokolády z Figara

Viac ako sto rokov sa už na Slovensku vyrábajú cukrovinky. V Bratislave založili fabriku na ich výrobu v roku 1896 bratia Stolwerkovci a jej pôvodný názov bol K. K. Osterreichisch - Ungarisch Hof - und - Schocoladenfabrik. Čoskoro sa zmenila na akciovku a napriek požiaru v roku 1900 mala v tomto roku aj prvý prevádzkový zisk vyše milióna korún.

Zo začiatku sa zameriavala hlavne na výrobu mliečnych karameliek a nečokoládových cukroviniek, neskôr na čokoládu, marcipán aj dezerty. V roku 1946 akciovú spoločnosť zabavili a v roku 1948 znárodnili. Aj potom sa orientovala na výrobu čokoládových cukroviniek a čoskoro mala vedúce postavenie na trhu. Majetok továrne prešiel do nového celoslovenského podniku Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky v Bratislave. V roku 1958 sa do novozriadeného podniku Figaro Bratislava pričlenili aj trnavské a piešťanské Figaro (odvtedy existujú dve značky s týmto názvom) a vznikla celoslovenská spoločnosť Figaro so sídlom v Bratislave. V roku 1963 ju začlenili zase do Československých čokoládovní so sídlom v Česku.

Po roku 1989 sa bratislavská výrobňa prostredníctvom FNM transformovala na akciovku a v roku 1992 prevzal kontrolu nad 67 percentami akcií Kraft Jacobs Suchard, názov sa zmenil na Jacobs Suchard Figaro. O rok neskôr však vo svete vznikol gigant Kraft Jacobs Suchard, ktorý prevzal v roku 2001 aj Figaro. Nástupcom spoločnosti Kraft Foods sa nedávno stala spoločnosť Mondelez Slovakia, ktorá zastrešila aj Figaro. Naši spotrebitelia si pamätajú medzi najdlhšie vyrábanými produktmi Horkú, Mliečnu či Várovú čokoládu, tyčinku Rumba, dezerty Mariana, Tatiana či salónky.

Sekty Hubert

Šumivé vína Hubert L´Original, Hubert de Luxe, Hubert Club patria u nás medzi najznámejšie a najkupovanejšie domáce sekty. Všetky pochádzajú z výrobne spoločnosti Hubert J. E. v Seredi, najväčšieho slovenského producenta šumivých vín.

Tento výrobca má za sebou výnimočnú už 190–ročnú históriu. Na prelome 19. a 20. storočia „zastrešoval“ pod názvom J. E. Hubert také značky ako Gentry Club extra dry, Gentry Club či Tripli sec a City sec. Vyvážal ich do Talianska, Ruska, Anglicka, Škótska, ale aj Ameriky, Austrálie a Indie. Na význame značky sa podpísal i fakt, že jej výrobňa na Slovensku bola priamou nasledovníčkou vinárskeho umenia francúzskej oblasti Champagne – bola prvým miestom v  Európe, kam sa z Francúzska vyniesla výroba šumivého vína metódou champenoise. Dodržiavanie technológie v spojitosti s kvalitou domácich vín priniesli slovenskej firme úspechy na výstavách Uhorska aj na súťažiach v zahraničí.

Od éry rodiny Hubertovcov, ktorá vlastnila výrobňu v rokoch 1875–1878 a zanechala meno v jej názve, na našom území existovalo do 50. rokov 20. storočia najmenej 15 rôznych firiem produkujúcich šumivé vína. Žiadna z nich však na poli sektov nedosiahla úspechy Hubertovského klanu a jeho nasledovníkov. Prvého januára 2002 sa stal Hubert J. E. dcérskou spoločnosťou nemeckej firmy Henkell&Co.

Diava z Tatrachemy

Produkty, ktoré nesú v názve zakódované meno toho, kto ich vymyslel, sú u nás skôr raritou než pravidlom. Za bývalého režimu by sa rovno povedalo – trúfalosť. A predsa sa aj za oných čias do názvov sem-tam dačo prepašovalo.

Taký je aj prípad Diavy, notoricky známeho leštidla na nábytok. Výrobok, ktorý si z domu pamätá každý, kto čo len raz od skončenia druhej svetovej vojny robil doma veľké upratovanie. Alebo o ňom aspoň počul.

Diavu vymysleli v polovici 20. storočia bratia Diačikovci z Bratislavy v malej chemickej výrobni v Petržalke. Do jej názvu vložili aj svoje priezvisko.

Ako súkromní fabrikanti však v pohnutých časoch na prelome 40. a 50. rokov skončili. Štát vtedy prekádroval všetkých podnikateľov a dal im len dve možnosti: buď podnik zrušiť, alebo začleniť do výrobného družstevníctva.

Firma Diačikovcov zanikla, ale ich prevádzka pokračovala ďalej -- už ako súčasť veľkého výrobného družstva Uniosa. Družstvo bolo veľmi úspešné, vyrábalo a predávalo čistiace prostriedky u nás i v zahraničí. Až kým nezačalo mať samo problémy s prechodom z kapitalizmu do socializmu.

V roku 1951 vznikol na jeho základoch úplne nový podnik Tatrachema Trnava. Družstvo prevzalo časť starého sortimentu a medzi nimi aj politúru na nábytok, teda Diavu. Najusilovnejšie gazdinky si zrejme spomenú, že najprv sa vyrábal jediný druh tohto leštidla vo forme červenkastej tekutiny, až potom k nemu pribudol svetlý variant. Diava sa však neskôr objavila aj ako pasta na parkety (kedysi s typickou výrazne chemickou arómou) a ešte neskôr ako vosk na podlahy.

Nedávno Tatrachema všetkým druhom Diavy podstatne zmodernizovala obal. Receptúra tej najstaršej, pôvodnej politúry sa ani po vyše 50 rokoch nezmenila. Ak sa dnes spýtate na vidieku alebo v menšom meste, čím leštia nábytok, viac než každá druhá odpoveď je – Diavou. V Česku by ste takýchto odpovedí narátali hádam ešte viac než u nás.

Ponožky z Tatrasvitu

Umiestniť továreň na viskózové vlákno a výrobňu ponožiek a pančúch pod Tatry bol nápad Tomáša Baťu. V roku 1934 sa mu podarilo dohodnúť s miestnou obcou Veľká, od ktorej odkúpil vyše 581-tisíc štvorcových metrov za štvrť milióna korún. Na pozemku postavil v roku 1936 fabriku, o rok neskôr spustil výrobu striže, potom celofánu a v roku 1939 zišli z výrobných liniek prvé ponožky.

Výroba pančuchového tovaru sa rokmi zdokonaľovala najmä vďaka pridávaniu elastických vláken k dovážaným bavlneným priadzam. Základom kvalitnej ponožky totiž môže byť bavlna, prípadne vlna, ale bez pridania ďalších materiálov im chýba elastickosť. Práve tá je potrebná kvôli komfortu nosenia a držaniu úžitkového tvaru aj po mnohých vypraniach. Navyše, pridať malý podiel elastického vlákna znamenalo aj to, že rovnaká ponožka sa mohla začať vyrábať pre viac veľkostí nôh. V posledných desaťročiach priniesli zvrat aj špeciálne antibakteriálne a protiplesňové úpravy úpletov. Mnohým ľuďom, ktorým uväznenie nôh na dlhé hodiny v obuvi robí problémy, to pomohlo.

Fabrika Tatrasvit vo Svite patrila už za bývalého režimu k najväčším výrobcom ponožiek vo východnom bloku. Vyrábala ich viac než 30 miliónov párov ročne.
V polovici 90. rokov prešiel Tatrasvit transformáciou, ktorá viedla k vytvoreniu akciovky Tatrasvit Svit-Socks. Bývalé trhy síce zanikli, ale i napriek konkurencii zostáva najväčším producentom vo svojej kategórii v stredoeurópskom priestore. Vyváža najmä do Nemecka. Hitom posledných rokov sú funkčné ponožky.

Košele zo Zornice

Košele v najrôznejších vzoroch, fazónach a strihoch sú známe pod značkou Zornica Bánovce nad Bebravou vyše pol storočia. Ich výrobca dnes nesie plné meno Zornica Banko Fashion. Košele patria okrem blúzok po desaťročia medzi základ jej sortimentu – po zmene režimov vyvážaného v drvivej väčšine hlavne na západ.

Textilná fabrika v Bánovciach nad Bebravou sa spustila v roku 1951. Najprv ako trikotážny závod Trikota, ten však premenovali na Zornicu, ktorá zo sortimentu vypustila úplety. Zostali košele, blúzky, pyžamá, posteľná bielizeň, zástery či prikrývky.

Za socializmu honba za masovou výrobou zatlačila do úzadia kvalitnú krajčírsku prácu, technológia sa zjednodušila. Tak sa v 60. a 70. rokoch rozbehla mašinéria produkujúca okrem iného 12 miliónov košieľ za rok. Z nich deväť putovalo do bývalého ZSSR. Najmä na východe takéto košele zrejme bohato stačili.

Mašinéria sa zastavila až po roku 1989 rozpadom východných trhov. Zornica si odberateľov začala hľadať inak. Prišli Taliani a rozkázali si košele s dvojitým švom začistené aj zvnútra. Šičky mali čo robiť, aby sa znova naučili starej kvalitnej robote. Najprv to bolo sotva 50 košieľ za deň, po čase však prešli na neuveriteľnú výkonnosť 4 500 košieľ a 1 200 blúzok denne. Dnes ide takmer celá výroba na export, naše košele nosia Nemci, Švajčiari, Briti, Francúzi...

Práčky z Whirlpoolu

Predchodcu výroby práčok v Poprade treba hľadať ešte v 19. storočí – v roku 1845, keď v neďalekých Matejovciach založil továrnik Carl August Scholtz strojársku dielňu. Najprv vyrábala klince a česadlá, neskôr pocínovaný a pozinkovaný tovar a iné plechárenské výrobky.

Počas oboch vojen sa sortiment prispôsobil vojenskej výrobe a preorientoval sa na sporáky, sudy a smaltované nádoby. Po vojne sa z podniku stali najprv znárodnené Spojené smaltovne, až kým ich v roku 1950 nepremenovali na Tatrasmalt. Ten však dostal aj nový výrobný program – elektrické spotrebiče pre domácnosť. Práčky sa tu neskôr začali vyrábať aj vo francúzskej a juhoslovanskej licencii. V roku 1974 získava továreň názov Tatramat so sídlom v Matejovciach, ale čoskoro už v Poprade.

Po zmene režimov sa závod veľmi rýchlo transformoval na akciovú spoločnosť a v roku 1992 sa rozštepil na dve firmy. Časť, ktorá vyrábala práčky, založila spoločný podnik s americkou firmou Whirlpool. Najprv fungovala ako Joint–venture Whirlpool Tatramat, v roku 1996 sa definitívne premenovala na Whirlpool Slovakia. Podnik už vyprodukoval desiatky miliónov práčok, ročnú kapacitu milióna kusov prekročila spoločnosť ešte v roku 2002. Takmer všetky slovenské „whirlpoolky“ idú na export, u nás zostáva len pár percent.

Obrúsky z Harmanca

Obrúsky v takej podobe, ako ich poznáme dnes – z krepovaného tissue papiera – sa v Harmanci začali vyrábať v roku 1972. Vtedajšie Harmanecké papierne patrili pod Slovcepu s generálnym riaditeľstvom v Banskej Bystrici.

Predchodca dnešných servítok sa však na Slovensku objavil podstatne skôr, v roku 1899. Miestna výrobňa vtedy mala názov Harmanecká továreň na papier a bola druhou najväčšou papierňou v Rakúsko-Uhorsku (najväčšia bola vo Fiume, dnešnej Rijeke). Fabrika sa ekonomicky vzmáhala najmä od čias, keď jeden z jej majiteľov, Rakúšan Viliam Moric Schllos, zastavil ručnú výrobu a začal vyrábať papier výhradne na strojoch.

Ďalšími úspešnými majiteľmi boli Banskobystričania – páni Stadler a Hünter, ktorí, zveľadiac továreň z technickej stránky, zaradili do výrobného programu aj obrúsky. Zamestnané ženy z okolitých dedín doma vyrábali -- strihali a skladali – obrúsky z takzvaných vedľabehov z papierenského stroja a papiereň ich potom predávala. Boli jednovrstvové a podobali sa tenučkému baliacemu papieru. Rovnakú kvalitu mal aj vtedajší toaletný papier.

Po roku 1945 vznikli v Harmanci Spojené papierne, pod ktoré patrila i pobočka v Gemerskej Hôrke a Lepenkáreň Karol David a syn. Po roku 1948 aj tie zrušili a boli založené Harmanecké papierne. Do programu sa už dostali i viacvrstvové a farebné obrúsky predávané pod značkou Harstop. Podnik sa v roku 1990 transformoval na akciovú spoločnosť a v roku 2002 sa stal súčasťou skupiny SHP Harmanec. V ponuke má 100 rôznych motívov potlače servítok Harmony, vyváža ich do okolitých štátov a veľká časť produkcie ide do siete IKEA. Majoritný vlastník je Eco Invest.

Bánovecký oštiepok

Oštiepok je tradičný parený údený syr vajcovitého tvaru s ornamentálnou výzdobou po krajoch alebo priečne. Vyrába sa z ovčieho alebo aj kravského mlieka. Pochádza z oblasti severného Slovenska spod Západných Tatier, nie náhodou je vo výrobnom programe spoločnosti Milsy.

Pôvodný mliekarenský závod funguje už od roku 1954 v Bánovciach nad Bebravou. S výrobou oštiepku začala spoločnosť v roku 1986 pod názvom Milex, štátny podnik ako jeho prvý priemyselný výrobca. Bánovský oštiepok si svoje miesto na trhu budoval postupne. Najprv si ho obľúbil slovenský trh, potom český a maďarský a od vstupu rakúskeho investora, Lactoprot International AG, v roku 2001 začal dobývať aj európsky trh.
Oštiepok bol v expanzií na zahraničné trhy úspešný, a práve preto ho možno nájsť napríklad aj v malom arabskom obchodíku v Manchestri. Pre tam žijúcich Slovákov to znamená, že kus svojho domova môžu mať aj v cudzine.
Tento tradičný syr nestráca svojich obľúbencov ani po rokoch. Jedným z dôvodov je aj tradičná receptúra, ktorú ani nové technológie podstatnejšie nezmenili. Aj v súčasnosti sa tento syr vyrába tradičným „parením“, zmena nastala len v inovácií strojových zariadení. Spoločnosť Milsy si zachovala aj spôsob údenia na bukových a dubových štiepkoch, aj keď iné mliekarne už oštiepok vyrábajú pomocou „tekutého dymu“, ktorý síce na povrchu vytvorí efekt, ale chuť výrobku je odlišná.

Súvisiace články

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.