Podľa Európskej komisie patríme medzi najhoršie krajiny v priemernej dĺžke súdnych konaní. V miere nezávislosti súdnictve sme dokonca na chvoste rebríčka. Nelichotivé informácie sa verejnosť dozvedela len pár dní pred zverejnením programového vyhlásenia vlády. Prinášame vám reakcie predstaviteliek justície na jeho obsah.

Jana Bajánková, predsedníčka Súdnej rady SR

Programové vyhlásenie vlády v časti súdnictvo je vo väčšej časti pozitívnym prekvapením a v niektorých častiach priamo odzrkadľuje priority schválené súdnou radou. Osobne vítam záväzok oslobodiť súdy od činností, ktoré nevyhnutne na súdy nepatria, podporu administratívneho aparátu súdov, plány v oblasti zefektívnenia exekúcií, ako aj záväzok pokračovať v rekodifikácii civilného práva.

S určitými rozpakmi vnímam niektoré plány v oblasti hodnotenia sudcov, ktoré sa na prvý pohľad nejavia v súlade so zaužívanou praxou vo vyspelých demokraciách. Takisto niektoré úvahy smerujúce k vytláčaniu zástupcov súdnej moci z výberových komisií či priamo zo súdnej rady, môžu evokovať snahu o ovládnutie súdnej moci inými zložkami štátu prostredníctvom politických nominantov. Napriek tomu vidím priestor pre rozumné riešenia v oblasti posilnenia verejnej kontroly justície nesudcami, no bude mimoriadne dôležité, ako sa tieto zámery pretavia do konkrétnych paragrafových návrhov. V tejto súvislosti chcem deklarovať, že Súdna rada SR bude mimoriadne aktívna pri obrane ústavných princípov nezávislosti súdnej moci.

Za absolútne neprijateľné považujem akékoľvek náznaky, ktoré smerujú k úvahám o postihovaní sudcov za rozhodovaciu činnosť. Osobne zastávam názor, že je potrebné sprísniť zodpovednosť sudcov za prípadné svojvoľné rozhodnutia, avšak v žiadnom prípade nie je možné postihnúť sudcu za právny názor.

Ingrid Vrkočová, predsedníčka Odborového zväzu Justície v SR

V programovom vyhlásení vlády sa hovorí o zefektívnení činnosti súdov aj podporou administratívneho aparátu,  o stabilizácii podporného aparátu sudcu a úprave rozhodovacej činnosti medzi sudcov a vyšších súdnych úradníkov s dôrazom na zníženie zaťaženosti sudcov rozhodovaním vo veciach, v ktorých môže rozhodnúť vyšší súdny úradník, ale nehovorí sa nič o nízkom platovom ohodnotení tohto podporného aparátu a administratívy, ako aj ostatných zamestnancov v justícii. Musím teda vyjadriť sklamanie z toho, že do programového vyhlásenia, ako aj do koaličnej dohody sa nedostala veta o prijatí systémového riešenia nízkeho platového ohodnotenia zamestnancov súdov a zvýšenia investície do justície, tak ako je to napríklad u učiteľov, ktorých platy sú vyššie ako platy vysokoškolsky vzdelaných štátnych zamestnancov, a napriek tomu majú prísľúbené konkrétne zvyšovania platov.

Ciele, ktoré vláda stanovila v oblasti justície, sa dajú reálne naplniť, iba ak sa bude komplexne pristupovať k zmenám, ktoré budú zahŕňať aj úpravu platov podporného aparátu sudcov. Sme presvedčení, že jedine toto opatrenie zabráni enormnej fluktuácii zamestnancov na súdoch, prispeje k  stabilizácii odborného aparátu podieľajúceho sa na výkone súdnictva, pomôže zrýchliť súdne konania a súčasne zvýši dôveryhodnosť súdnictva.

Ďalej v dokumente chýba časový horizont prijatia nového zákona o justičnej štátnej službe a potreba ďalšej legislatívnej úpravy inštitútov probácie a mediácie v trestnom konaní, tak aby korešpondovala s potrebami praxe.Naše nároky síce boli našou pani ministerkou vypočuté, ale neboli do programového vyhlásenia zapracované tak, aby sme s ním mohli byť úplne spokojní.

Ivetta Macejková, predsedníčka Ústavného súdu SR

Považujem za správne prijatie ústavného zákona, ktorý sa bude týkať kreovania ústavného súdu pri prehodnotení funkčného obdobia sudcov, kvalifikačných kritérií na osobu sudcu s dôrazom na odbornú a morálnu zdatnosť, ako aj na jednoznačné právomoci prezidenta v procese výberu sudcov ústavného súdu. Tak ako v ostaných sférach života, aj v justícii sa musí premietnuť spoločenský vývoj a tomu by mali zodpovedať aj nové kritériá.

V programovom vyhlásení sa vláda zaväzuje, že na základe analýzy prehodnotí doterajšiu úpravu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov tak, aby sudcovia neboli zaťažení rozhodovaním vo veciach, v ktorých môže rozhodnúť vyšší súdny úradník. Je na škodu veci, že obsahom programového vyhlásenia vlády nie je podobná úprava rozhodovacej činnosti ústavného súdu vo vzťahu k veľkému rozsahu kompetencií, ktorými ústavný súd v súčasnosti disponuje. Z porovnania súdnych orgánov ochrany ústavnosti Česka, Maďarska, Poľska, Rakúska a Nemecka má náš ústavný súd najväčší nápad podaní, najviac rozhodnutí, ako aj najviac až osemnásť kompetencií.

Napriek najširšiemu okruhu právomocí, ako i najvyššej vyťaženosti sa však náš ústavný súd z hľadiska materiálneho a personálneho zabezpečenia v rámci porovnania s ústavnými súdmi okolitých stredoeurópskych krajín pohybuje na dolnej hranici, a to či už ide o počet zamestnancov, sudcov, alebo o sumu poskytnutých rozpočtových prostriedkov. A preto je podľa môjho názoru potrebné po širokej odbornej diskusii pristúpiť aj k prehodnoteniu a následnému zníženiu počtu už priznaných právomocí ústavného súdu, napríklad vo volebných veciach.

Daniela Švecová, predsedníčka Najvyššieho súdu SR

Veľmi pozitívne vnímam záujem o „očistenie justície zvnútra“, ktorá by mala viesť k sfunkčneniu disciplinárnych senátov, ktoré sú síce vytvorené, ale v súčasnosti sú v kóme. Legislatívne nie je dostatočne zabezpečené ich vedenie a kontrola. Ak tieto senáty riadne nefungujú, potom ani neriešia mnoho problémov, ktorými by sa zaoberať mali. Ako príklad uvediem, že zatiaľ nebola vyriešená otázka hranice medzi právnym názorom sudcu a jeho svojvôľou, ktorá zakladá jeho disciplinárnu zodpovednosť. Na tento problém nie je stále judikatúra. Kľúčom fungovania disciplinárnych senátov nie je ich zloženie, keďže sú v nich zastúpené aj iné osoby než sudcovia, ale procesné pravidlá ich fungovania. Osobná zodpovednosť sudcov za rozhodovanie je veľmi vážnym prostriedkom na zabezpečenie zákonného a spravodlivého rozhodovania vecí. Jej existenciu však v konkrétnych veciach treba zvažovať veľmi zodpovedne a citlivo. Nie každé subjektívne zlyhanie sudcu v rozhodovacej činnosti možno automaticky vnímať ako dôvod disciplinárneho postihu. Je však nevyhnutné zohľadňovať úmysel a opakovanosť v jeho konaní. Po oddelení výkonu funkcie predsedu najvyššieho súdu a predsedu súdnej rady považujem za pokrokovú snahu o spresnenie tejto nezlučiteľnosti, ktorá v konečnom dôsledku môže viesť k takej právnej úprave, ktorá umožní predsedovi najvyššieho súdu byť členom (nie predsedom) súdnej rady. Jedine týmto spôsobom sa zabezpečí účasť najvyššieho súdu v súdnej rade. Za súčasnej právnej úpravy je jeho účasť v súdnej rade ohrozená.