Boli ste prvý minister zdravotníctva, ktorý zaviedol, hoci len symbolické, poplatky za návštevu u lekára a pobyt v nemocnici. Na čo majú slúžiť poplatky v zdravotníctve a čo je na nich problematické?
Musíme rozlišovať medzi úhradami pacientov a poplatkami. Medzi úhrady patria napríklad doplatky na lieky v prípade, že cenu lieku nekryje zdravotné poistenie, prípadne iba čiastočne. Podobne sa hradí aj zdravotná starostlivosť, napríklad interrupcie, estetická chirurgia alebo stomatológia.

To boli úhrady. A čo sú poplatky?
Pod poplatkami sme rozumeli skôr platby za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti – napríklad za pobyt v nemocnici, kde okrem liečby dostávajú pacienti aj stravu. Alebo za vystavenie receptu (nie za liek). Prípadne za návštevu lekára (nie za liečbu) či za prepravu bežnou sanitkou. Cieľom týchto poplatkov bolo obmedzovať nadmernú spotrebu.

Nie náhodou sa pri týchto údajoch často argumentuje porovnaním so západnou Európou.
Iste. Pretože v západnej Európe absolvuje pacient v priemere osem návštev lekára za rok, zatiaľ čo u nás 15. U nás sa vystavuje dvakrát viac receptov. Treba však povedať, že tieto poplatky boli – za mojich čias – skôr v symbolických sumách 66 centov a 1,7 eura, pričom oslobodení boli chronicky chorí, ktorí boli pod lekárskym dohľadom, a ekonomicky najslabšie skupiny obyvateľov.

Už ste povedali, že cieľom vašich poplatkov bolo bojovať proti nadmernému využívaniu niektorých služieb. Neboli teda systémové?
Nami zavedené poplatky sme nechápali ako systémové opatrenie. Išlo skôr o stabilizačné opatrenie. Za systémové riešenie považujeme definovanie nároku poistenca na rozsah plne alebo čiastočne hradenej zdravotnej starostlivosti. Alebo, inak povedané, rozumná, sociál...