Udalosti zo septembra 2008 boli tektonickým zlomom na Wall Street. Prispeli k najakútnejšej fáze turbulencií na svetových finančných trhoch. Aj tie spôsobili prehĺbenie ostatnej recesie do rozmerov, kvôli ktorým podľa viacerých ukazovateľov kandiduje na titul najvážnejšieho oslabenia hospodárskej aktivity v povojnovej histórii.
Pritom je dobre si pripomenúť, že proti citeľným známkam hospodárskeho oslabovania začala americká centrálna banka Fed zasahovať mimoriadnym a neplánovaným znížením diskontnej sadzby už v auguste 2007 a zmenou kľúčovej jednodňovej sadzby v septembri 2007. V decembri 2007 začala v USA recesia, januárom 2008 začala doteraz trvajúca séria každomesačného úbytku pracovných miest za Atlantikom.
Realitný trh v zámorí absolvoval bod kulminácie ešte oveľa skôr, jeho ochladzovanie v priebehu roku 2006 sa ešte v prvom polroku 2007 považovalo za „korekciu, ktorá zatiaľ nezasahuje ostatné sektory hospodárstva.“ Zhoršovanie podmienok na trhu nehnuteľností a s ním spojený efekt klesajúceho papierového bohatstva (wealth effect) bolo však už v roku 2007 citeľné na chladnúcom spotrebiteľskom optimizme.
Práve cyklické smerovanie zámorského hospodárstva do fázy nasledujúcej po kulminácii konjunktúry, ochladzovanie spotrebiteľského optimizmu aj slabnúci realitný trh boli zárodkom pochybností investorov nakupujúcich a obchodujúcich s derivátovými cennými papiermi naviazanými na americké nehnuteľnosti. Dopady týchto pochybností nadobudli alarmujúce rozmery už v lete 2007, kedy prakticky prestal existovať sekundárny trh s týmito cennými papiermi. Už v lete 2007 začali vtedy ešte najmä špecializované hedžové fondy počítať straty z týchto investícií. Niektoré museli investorom oznámiť, že pre „vyschnutie“ sekundárneho trhu a neexistenciu aktuálnej trhovej ceny nie sú schopné určiť hodnotu svojich portfólií. Práve neschopnosť oceniť držané investície v trhovej cene („mark-to-market“) stála aj na začiatku masívnej tvorby opravných položiek, teda rezerv na potenciálne straty, k tomuto druhu derivátov.
Na konci októbra 2007, analytička Meredith Whitney zo špecializovanej investičnej banky Oppenheimer & Co medzi prvými upozornila v reporte s explicitnými odporúčaniami „predať“ (sell) na riziká, ktorým čelia inštitúcie Wall Street okrem iného v súvislosti s masívnymi portfóliami derivátov, trh s ktorými prakticky zanikol. Varovala tak pred poklesom dividend, ako aj potrebou získania nového kapitálu. Nasledujúce udalosti si už vyslúžili viac než dostatočnú mediálnu pozornosť, ktorú netreba pripomínať.
Citeľné známky ochladzovania hospodárskeho rastu na starom kontinente boli badateľné už v prvom polroku 2008. Prvý štvrťročný reálny pokles HDP si hospodárstvo Eurozóny zapísalo v druhom kvartáli 2008, teda pol roka po tom, čo Fed začal dostupnými nástrojmi reagovať proti hrozbe recesie, hoci tej sa na jeseň 2007 pripisovala ešte len „viac než 50-percentná pravdepodobnosť.“
Aktuálna globálna recesia teda nezačala v septembri 2008. Septembrové udalosti na finančných trhoch s veľkou pravdepodobnosťou prispeli k jej prehĺbeniu, hoci ich vo veľmi rýchlom slede nasledovali bezprecedentné opatrenia svetových centrálnych bánk (pri dokonca koordinovanom znížení úrokových sadzieb), ale aj americkej federálnej vlády. Skutočnosť, že mnohé z najväčších amerických bánk po upokojení situácie na finančných trhoch už preklenovaciu pomoc tzv. Paulsonovho balíčka už splatili dovoľuje tvrdiť, že šlo o primeraný stabilizačný zásah, ktorý pomohol predísť zopakovaniu udalostí zo septembra 2008, ako ešte vážnejším dopadom na reálne hospodárstvo. Podľa New York Times priniesla americkej federálnej vláde investícia do nákupu už splatených podielov v ôsmich najväčších inštitúciách zisk 4 mld. USD (za približne polrok).
Tektonickým zlomom možno udalosti zo septembra 2008 nazvať aj preto, že raz a navždy historicky zmenili tvár Wall Street – svetového finančného centra v New Yorku, ktorému dominovalo päť najväčších investičných bánk s bohatou históriou a ikonickým statusom. Dôsledkom turbulencií z roku 2008 je, že dve zostávajúce investičné banky (okrem ďalších dvoch, ktoré boli prevzaté) sa vzdali liberálenejšieho regulačného rámca obchodníkov s cennými papiermi (fungovania označovaného pojmom „dealer-broker model“) a dobrovoľne sa preregistrovali na komerčné banky podliehajúce nepomerne prísnejšej regulácii Fedu.
Turbulencie, ktoré vyvolali udalosti z jesene 2008 viedli prakticky na celom svete k mimoriadnemu uvoľneniu menových politík centrálnych bánk: V prípade Fedu (0,25%) a Bank of England (0,50%) na „takmer nulovú“ úroveň základných sadzieb, v prípade ECB (1,0% pre 7-dňovú refinančnú, 0,25% pre jednodňovú sterilizačnú sadzbu) na historické miminum, ktoré by sa pred viac než rokom považovalo za nemysliteľnú úroveň.
Na sprievodné prudké zvýšenie averzie investorov voči riziku doplatili prepadom na niekoľkoročné minimá nielen svetové akciové indexy, ale napríklad aj kurzy mien rozvíjajúcich sa krajín, vrátane strednej Európy. Od 1. septembra 2008 do začiatku marca oslabili voči euru poľský zlotý o 29,16%,maďarský forint o 23,9%, česká koruna o 10,4%, rumunský leu o 18%, ruský rubeľ o 20,3%.
Moment stabilizácie dosiahol mimoriadny pesimizmus na svetových finančných trhoch v úvode marca 2009 (5.-6.3.2009), kedy sa po rekordných minimách akcií, či stredoeurópskych mien začal znova vracať apetít investorov po riziku. Rok po začiatku tej najvážnejšej fázy turbulencií na finančných trhoch môžeme konštatovať presvedčivé známky konca recesie v USA a prvé optimistické signály o blížiacom sa bode stabilizácie v hospodárstve Eurozóny.
Keďže cenou za túto hlbokú recesiu sú okrem iného aj dlhoročné rekordy miery nezamestnanosti (v USA 26-ročné maximá), ani po roku nie je svetové hospodárstvo von z lesa ťažkých časov: aktuálnou výzvou je očakávanie, že aj po zastavení oslabovania hospodárskej aktivity môže byť opätovný rast len veľmi mierny a neduživý. Tomu, čo prezident našej ECB Jean-Claude Trichet nazýva „hrboľatým terénom“ na ceste k hospodárskemu oživeniu, už akademici prisúdili výraz „new normal“: varujú pred tým, že aj po skončení najhoršej fázy hospodárskeho cyklu (recesie) už nemusí mať konjunktúra takú formu, ako sme na to boli zvyknutí počas predošlých dvoch desaťročí.
V zámorí a v Eurozóne sa navyše túto jeseň vynorila nová hrozba, ktorá by opätovné oživenie rastu mohla vykoľajiť do dlhodobej stagnácie na japonský spôsob: deflácia. Aby predišli zopakovaniu situácie po veľkej hospodárskej kríze z 30-tych rokov minulého storočia (kedy po prvých známkach zotavenia nasledovalo prirýchle sprísnenie podmienok menovej politiky), dali svetoví menotvorci rezolútne najavo, že črtajúce sa zotavenie budú aj naďalej podporovať stimulujúcim nastavením menovej politiky (nízkymi úrokmi a dobre dostupnou likviditou).
Napriek množiacim sa optimistickým signálom sa tak lodivodi svetového hospodárstva (ani na strane menovej ani rozpočtovej politiky) neponáhľajú s tým, aby zakričali hop. Bezprecedentné obdobie sme stále nepreskočili, ako pripomínajú hlasy varujúce pred možnou recidívou recesie (opätovným oslabením v tvare písmena W). Rok po tektonickom zlome na Wall Street sa však obloha postupne vyjasňuje. Viaceré maktroekonomické ukazovatele už naznačujú, že táto turbulentná časť hospodárskeho cyklu bola síce dlhšou a tuhšou zimou, nie však začiatkom doby ľadovej.
Vladimír Vaňo hlavný analytik VOLKSBANK Slovensko, a. s. |