1. Klasifikácia dôchodkových systémov
Z hľadiska financovania dôchodkov rozoznávame:

• priebežne financované dôchodkové systémy (PAYGO – pay as you go)
• fondovo financované systémy( FF systémy)

Priebežne financovaný systém dôchodkového zabezpečenia je založený na priebežnom  financovaní dôchodkov. Najčastejšou formou priebežne financovaného systému sú PAYGO poistné systémy, v ktorých sú priznané nároky poistencov vykrývané vybratým poistným. Pri vybilancovanom PAYGO systéme je miera výnosovosti (pomer úhrn platieb poistenca v produktívnom veku / úhrn dávok v poproduktívnom veku) závislá od objemu vybraného poistného a to je závislé od rastu miezd a počtu platcov. (demografická závislosť výnosnosti PAYGO systémov).

Vo fondovo orientovaných dôchodkových systémoch sú dôchodkové dávky financované z akumulovaných aktív a výkon FF systémov  je závislý od veľkosti odloženej spotreby ( úspor) a jej zhodnotenia na finančných trhoch.

Riziká z absolútnej dominancie  každého zo systémov sú zrejmé a preto sa v mnohých krajinách stretávame s kombináciou uvedených dvoch metód financovania. Veľkosť oboch komponentov dôchodkového systému vyplýva predovšetkým zo subjektívneho hodnotenia rizík, v ktorom sa  podľa decíznej sféry  dôchodkový systém  krajiny nachádza. V zásade existujú tieto typy dôchodkových schém.

• PAYGO systém bez fondových schém
• PAYGO systém  s fondovými schémami (metódy diverzifikácie rizík)
• fondový systém bez PAYGO systému 

Z hľadiska príspevkov a dávok sa dôchodkové systémy delia na:

• príspevkovo definované systémy (DC systémy, defined contribution)
• dávkovo definované systémy (DB systémy  - defined benefit)

V príspevkovo definovanom dôchodkovom systéme úhrn zaplatených príspevkov vrátane prípadného výnosu hospodárenia s príspevkami určuje výšku dávok. Zvyčajne je DC systém viazaný na systém osobných účtov, pri fondovej schéme sa očakáva kapitalizácia úspor, v priebežnej schéme ide o systém virtuálnych účtov (NDC systémy, notional defined contribution). Medzi vkladom do systému a výškou dôchodku je priama úmera. Takýto systém je spravodlivý (zásluhový), ale nie je solidárny, t.j. neposkytuje ochranu pred chudobou v starobe.

V dávkovo definovaných systémoch sa na základe požadovanej dávky určenej podľa vopred stanovených pravidiel určí výška príspevku. Požadovaná dávka nemusí byť vyjadrená explicitnou výškou dávky, ale môže byť vyjadrená plošne, napr. mierou náhrady príjmu z posledného roka pred dovŕšením dôchodkového veku.

2. Klasifikácia metód reforiem
Rôzne krajiny sveta už vyskúšali rôzne metódy zmien svojich dôchodkových systémov v čase keď identifikovali blížiacu sa krízu financovania existujúcich, alebo budúcich dôchodkových záväzkov.

A. Parametrická reforma.
Prvý typ reformy  je tzv. parametrická reforma. V povinnom PAYGO systéme sa prestavia parametre systému s cieľom dosiahnuť rovnováhu príjmov a výdavkov. Treba jasne konštatovať, že parametrickými zmenami možno vždy dosiahnuť rovnováhu príjmov a výdavkov. PAYGO systém má tri parametre, ktorými je úplne ovládateľný, a to výška príspevkov (odvodov),dôchodkový vek, výška dávok (miera náhrady).Ak hovorím, že PAYGO systém je možné vždy nastaviť na neutrálnu polohu, nehovorím  o výške dôchodku, lebo tá sa tiež musí prispôsobiť disponobilným zdrojom. Slovenský priebežný systém je zle nastavený, výška dôchodkov nezodpovedá výške zdrojov, vytvára deficity.

B. Reformy s diverzifikovaním rizík
Reformy s diverzifikovaním rizík majú za cieľ rozložiť riziko medzi demografiu a finančné trhy. ,, Diverzitou k bezpečnosti“ tak sa nazýval kľúčový dokument k reforme poľského dôchodkového systému,  ktorý výstižne charakterizuje cieľ metódy diverzifikácie rizík. Treba dôrazne opakovať, že požiadavkou tohoto typu reformy je bezpečnosť  dôchodkových príjmov a nie garancie vyššieho dôchodku, čo sa nekompetentne snažia tvrdiť niektorí aktéri decíznej sféry. Garancie na vyššie dôchodky bez zmeny výšky zaplateného poistného, ktoré ich podmieňujú, nenašiel nik.

V miere, v akej krajiny pociťujú tlak na priebežné systémy volia rôzne pomery medzi váhou priebežného a fondového systému. Najčastejšie typy metód reforiem s diverzifikovaním rizík sú:

a) tzv. nová dôchodková ortodoxia ( plne diverzifikovaný systém alebo systém symetrickej diverzifikácie), založená na  troch pilieroch dôchodkového zabezpečenia v starobe a to na:

• reformovanom povinnom PAYG systéme, ktorého cieľový stav je dlhodobá vybilancovanosť systému ( 1.pilier)
• vytvorení povinného fondového, príspevkovo orientovaného systému (2. pilier)
• nepovinnej, daňovo zvýhodnenej dobrovoľnej schéme doplnkového poistenia (3. pilier)

Prvý a druhý pilier sú rovnako silné z hľadiska odvedených príspevkov, maximálnu výšku daňových úľav  tretieho piliera vymedzuje zákon. Takto má vyzerať plne diverzifikovaný systém, pričom PAYGO systém môže byť dávkovo, alebo príspevkovo orientovaný, solidárny alebo bez solidarity alebo fondovo orientovaný. Tento systém je z hľadiska bezpečnosti určite najlepší, ale náklady na reformu, vyvolané zavedením druhého piliera sú obrovské. Slovensko, hoci sa to dlhšiu dobu tvrdilo, tento typ reformy nemá.

b) komplementárna metóda dôchodkovej reformy – asymetrický model s prevahou PAYGO systému
Ide o asymetrickú diverzifikáciu rizík, v ktorej váha financovania starobných dôchodkov zostáva na priebežnom systéme a fondový systém tvorí len reziduálny zdroj financovania dôchodkov. Príkladom zatiaľ úspešnej aplikácie komplementárnej metódy je Švédsko. Tam funguje vysoko zásluhový priebežný systém (NDC koncept) a vedľa neho existuje povinné, komicky nazvané,  prémiové sporenie, do ktorého pracovne aktívna švédska populácia odvádza 2,5% zo mzdy.

c) asymetrický model s prevahou fondového systému
Nemám vedomosť o tom, že by bol v Európe zavedený, ale v Latinskej Amerike, kde bola v minulosti zrealizovaná úplná reforma dôchodkového systému, postupne zavádzajú PAYGO systémy ako reziduálne systémy k fondovému systému financovania dôchodkov s jedinou funkciou- ochrana proti chudobe v starobe. Milovníci PAYGO systémov poukazujú na tento fakt ako na zlyhanie kapitalizačného spôsobu zhodnocovania dôchodkových príspevkov, ale nie je to tak. Problém tkvie vo vysokom stupni dobrovoľnosti účasti na dôchodkovom zabezpečení (pri neexistujúcej ochrane proti chudobe v starobe). V Chile bola napr. dobrovoľná účasť na dôchodkovom sporení pre roľníkov.

d) asymetrický model s  prevahou PAYGO systému a so signifikantným podielom fondového systému
Prevažná časť štátov EU, v ktoré vykonali reformu svojich dôchodkových systémov zaviedli tento typ reformy a to vrátane Slovenska. Slovensko má tento typ reformy. Skutočný pomer odvodov  medzi PAYGO a FF systémom  je cca 60:40.

C. Model úplnej reformy (čílsky model)
Tento model vychádza z výlučnej existencie fondového financovania dôchodkov. Spolieha sa na lepšie zhodnocovanie dôchodkových úspor na finančnom trhu a považuje demografické riziko priebežných systémov za rádove vyššie ako riziko z kapitalizácie  odvodov. Má svoje výhody a jednou z nich je určite individuálna zodpovednosť za životnú úroveň v starobe a nezávislosť dôchodkovej problematiky od politickej moci. Podnecuje tvorbu úspor, napríklad v Chile, kde bol systém zavedený, vzrástla miera úspor medzi rokmi1983 až 1993 z 0,1% HDP na 5% HDP.

Ak teda niekto tvrdí, že Slovensko má čílsky model reformy dôchodkového systému veľmi sa pletie, lebo tým zároveň tvrdí, že na Slovensku neexistuje priebežne financovaný dôchodkový systém. Komické je , že to tvrdí riaditeľ inštitúcie, ktorá ho administruje.

Jedným z atribútov slobody človeka je možnosť samostatného rozhodovania, inak povedané možnosť voľby. Občan je neslobodný, ak mu niekto, najčastejšie štát, zabraňuje napĺňať jeho životné potreby a ambície. Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 12 hovorí, že:“Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach.“ Človek sa rodí slobodný a štát  musí ochraňovať jeho slobodu a majetok. Obmedzenie slobôd zakotvených ústavou je možné len vo výnimočných prípadoch a iba na základe podmienok vymedzených ústavou a zákonmi.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že štát a nie nejaké informácie určujú a chránia slobodu ľudí a to vrátane slobody voľby. Pán Muňko sa preto mýli a to nielen v tejto veci. Usudzujem, že vyššie uvedeným tvrdením chcel povedať, že samotné rozhodnutie človeka vychádza z jeho úsudku o veci  samotnej a ten je ovplyvnený  dostupnými  informáciami a momentálnymi emóciami. Teda ani nie  „mierou objektívnych informácii“, lebo samotná miera neovplyvňuje nič, len vnáša do diskusie o II. pilieri pojmové zmätky a ďalšie otázky, napríklad kto a ako bude určovať „mieru objektívnych informácii“? (správne by malo byť mieru objektivity informácii, lebo čo a ako budeme  merať u objektívnych informácií, dostupnosť, aktuálnosť, relevantnosť?)

Druhá časť tvrdenia pána riaditeľa  je už silnejšie kafe. Ide o tvrdenie, že DSS-ky robia svojich klientov neslobodnými. Ako som vyššie uviedla, obmedziť slobodu možno len ústavou a DSS- kám  z ústavy nevyplýva právo obmedzovať slobodu občanov (opak by bol kuriózny) ale pán riaditeľ Sociálnej poisťovne to podľa nadpisu článku vidí tak, že ju obmedzujú. Z toho logicky vyplýva, že porušujú ústavu. Z tohto dôvodu by mal  pán riaditeľ predovšetkým ako významný verejný činiteľ a člen vládnej strany konať a podniknúť kroky, aby orgány činné v trestnom konaní preskúmali, či jeho vnímanie správania DSS nie je  čin ohrozujúci ústavné základy tohto štátu. K tomu ho touto cestou vyzývam a  ak tak neurobí, potom celý jeho článok je len urážlivý pamflet s pochybnou argumentačnou úrovňou.

2. Čílsky model, ktorý Slovensko prevzalo, postupne krachuje vo všetkých krajinách.

Ak niekto hlasne volá po poskytovaní objektívnych informácii, mal by začať u seba. Slovensko neprevzalo čílsky model dôchodkového systému, na čo bol pán riaditeľ už niekoľkokrát upozornený . V  príspevku „Máme na Slovensku čílsky model reformy dôchodkového systému?“ na mojom blogu  som sa pokúsila o stručnú klasifikáciu reforiem dôchodkových systémov, z ktorej je zrejmý model dôchodkového systému na Slovensku. Ten je  zahrnutý v skupine modelov s distribúciou rizík, kým čílsky model riziká nedistribuuje.

3. Prečo DSS nepovedia, že pre 35- a viacročných a pre ľudí so zárobkom nižším ako 600 eur je II. pilier úplne nevýhodný?

Lebo to nie je pravda.

Prvú, nepočetnú skupinu sporiteľov, pre ktorých je mimoriadne výhodný dvojpilierový systém dôchodkového zabezpečenia  bez ohľadu na vek, v ktorom sa stanú účastníkmi 2.piliera, tvoria osoby s príjmom nad 3-násobok priemernej mzdy. Odvody z vymeriavacieho základu nad tento limit sa nezahŕňajú do výšky dôchodku z 1. piliera, kým do dôchodku z 2.piliera sa zarátavajú.

V zásade pre všetkých sporiteľov platí, že doba sporenia nie je faktor determinujúci výšku dôchodku z 2.piliera. Rozhodujúca je výška akumulovaných aktív a je jedno , či proces akumulácie trval 15 alebo 30 rokov. Do úvahy musíme vziať aj fakt, že sa nevyhneme predlžovaniu dôchodkového veku na 65 rokov, čo znamená, že súčasní 35 roční sporitelia budú v systéme 30 rokov a to by malo  na sporenie úplne stačiť aj pre najväčších skeptikov.  A treba si tiež uvedomiť, že pri 40 ročnej dobe poistenia ich dôchodkový príjem bude ešte stále tvorený zo 65% z 1.piliera a z 35% z 2.piliera a to všetko pri zle nastavenom vzorci na výpočet dôchodku z 1.piliera pre sporiteľov.

Prečo je stanovený limit 600 eur pre výhodnosť sporenia? 1.aj 2.pilier sú konštruované ako plne zásluhové dôchodkové systémy. Tie sú charakteristické tým, že nízke vklady do dôchodkového systému generujú nízke dôchodky. Vyvolávať dojem, že s príjmom 600 eur mesačne dostane niekto v 1.pilieri veľmi vysoký dôchodok je neseriózne. Lebo dôchodok bude pri súčasnom nastavení parametrov 1. piliera 300 eur (bez solidarity)
Ak zavedieme do 1.piliera vysokú solidaritu, potom sa musia výrazne znížiť dôchodky poistencov s nadpriemernými príjmami. To spôsobí, že pre týchto poistencov bude 2.pilier výhodný v každom veku a diskusia o výhodach toho či onoho typu dôchodkového systému sa zjednoduší. Výlučne v prvom pilieri zostanú chudobnejší, len potom kto bude tvoriť solidárne zdroje.....?

Nie sú mi známe výpočty na základe ktorých  dospel pán riaditeľ k týmto záverom. Opakovane vyzývam na porovnanie výpočtov, ja som pripravená poskytnúť svoje podklady,

4. Prečo DSS nepovedia celú pravdu o tom, že po výplate čo i len prvého dôchodku pozostalí nezdedia nič? Lebo pán Socha, pani Navrátilová a ďalší z Asociácie správcovských spoločností sú "oslobodení“ od zodpovednosti za svojich klientov. Sledujú iba záujmy svojich chlebodarcov. Ľudia ich zaujímajú len ako nositelia peňazí použiteľných na ich investovanie. ...

Tak za:

a) Odporúčam lepšie si preštudovať zákon o sociálnom poistení a zákon o starobnom dôchodkovom sporení. V nich pán riaditeľ môže nájsť , okrem iného, že pri úmrtí platcu poistného sú pozostalostné dávky platené z fondu invalidného poistenia. V tomto prípade z dvoch rovnakých priemerných osobných mzdových bodov vzniknú rovnaké pozostalostné dôchodky( neprichádza ku kráteniu z dôvodu účasti v 2.pilieri). Len pozostalí po sporiteľovi zdedia ešte jeho úspory v 2. pilieri. V danom prípade je 2.pilier výrazne výhodnejší. Toto prvý pilier samozrejme nemôže poskytovať, pretože sa v ňom vzhľadom k deficitnému hospodáreniu žiadne aktíva neakumulujú, ale čo je podstatnejšie, odvedené poistné príspevky nemajú charakter súkromného majetku a teda sa nemôžu dediť, aj keby k nejakej akumulácii došlo. Po úmrtí poberateľa starobného dôchodku je situácia v oboch pilieroch porovnateľná, rozsah pozostalostných dôchodkov v 2.pilieri až na malé výnimky kopíruje prvý pilier.

b) Aj pán Socha aj ja sme naozaj oslobodení od zodpovednosti za klientov. Klienti DSS sú slobodní ľudia,  za konanie ktorých sú zodpovední oni sami a ambícia byť zodpovedným za klientov je chorá. DSS sú zodpovedné za peniaze, ktoré im klienti s dôverou odovzdávajú na zhodnocovanie a k tejto zodpovednosti sa hlásia. Hlásia sa k zodpovednosti voči klientom  v rozsahu, na ktorý boli zriadené. V ostatnom voči svojim klientom rešpektujú Peterajovské „dvere“. Ďalšie  tvrdenia uvedené v tomto odseku už len dokumentujú  ídeový svet  pána riaditeľa a  jeho príspevok k ekonomickej vede  pojmom „nositeľ peňazí“.

To že sa dnes autá predávajú je síce pekné, ale kto ich bude kupovať, keď sa programy šrotovného v jednotlivých krajinách skončia? Pravdepodobne to bude v porovnaní s bežnými predajmi len zlomok ľudí, keďže veľká časť dopytu po nových automobiloch už bude uspokojená. Veď kto by sa nepoponáhľal s plánovanou kúpou nového auta o niekoľko mesiacov (prípadne rokov), keď mu na to prispeje štát (to, že sa tak deje, dokumentuje aj enormný záujem na Slovensku). Automobilky nebudú mať pre koho vyrábať, keďže podstatná časť potenciálnych kupcov už vďaka šrotovnému auto mať bude, a súčasný umelo udržiavaný dopyt tak len prehĺbi prepad výroby automobilov v budúcnosti. Keďže šrotovné odčerpá aj významnú časť budúceho dopytu, prepad predaja bude ešte horší a šokovitejší, ako by tomu bolo bez šrotovného, a automobilky a subdodávatelia po celom svete sa tak dostanú do ešte väčších problémov, čo vyústi do ďalšieho prepúšťania.

Absurdne vyzerajú pri súčasnom útlme spotreby z dôvodu obáv z budúceho vývoja a rastúcej nezamestnanosti údaje z nemeckej ekonomiky. Pri medziročnom poklese maloobchodného predaja v krajine o 5,3 % za mesiac február (údaje za marec ešte nie sú k dispozícii), medziročne vzrástol predaj automobilov v rovnakom mesiaci o 21,5 %. Zjednodušene to znamená, že nemecké obyvateľstvo síce spotrebovalo oproti predošlému februáru v maloobchodoch o dvadsatinu menej, ale kúpilo si o pätinu áut viac, a to dokonca v období recesie.

Podporovať štátnymi peniazmi dopyt po jednom druhu tovaru nepovažujem za veľmi šťastné riešenie. Pokiaľ už chcú krajiny podporovať fiškálnymi stimulmi spotrebu, mali by ich orientovať viac všeobecne, aby dali spotrebiteľom voľnú ruku, kde tie prostriedky minúť (napr. prostredníctvom infraštruktúrnych projektov, zníženia daní...), inak vytvárajú ďalšiu bublinu, ako v tomto prípade v automobilovom priemysle, ktorá po ukončení štátnej podpory spľasne podobne ako bublina na americkom trhu s bývaním.

Pokiaľ sa nič mimoriadne neudeje, nemusíme sa však tohto scenára obávať minimálne do konca roka, dokedy sa predĺžil príspevok u momentálne najväčšieho svetového šrotovateľa Nemecka. Ďalšie krajiny ho pravdepodobne budú po vyčerpaní prostriedkov z úspešného prvého (prípadne aj druhého a tretieho) kola nasledovať v navyšovaní šrotovacieho rozpočtu a listina krajín so šrotovným sa do konca roka ešte určite rozšíri. Jedinou šancou automobilového priemyslu a všetkých subdodávateľov na relatívne normálny chod po ukončení šrotovacích dotácií je oživenie ekonomiky a tým pádom aj prirodzeného dopytu po nových automobiloch ešte pred ich ukončením, čo však z dnešnej perspektívy nevyzerá veľmi reálne.

Tento príspevok je o jednom z nich . Je o tom, ako štát „otravuje“„ ženy po narodení dieťaťa.

V ostatnom čase sa množia sťažnosti žien, ktoré po rodičovskej dovolenke začali pracovať, že sa im doba riadnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov nezarátala do obdobia dôchodkového poistenia. Nehovoriac o tom, že tie z nich, ktoré sú účastníčkami starobného dôchodkového sporenia nemajú od štátu zaplatenú ani korunu resp. euro .
Nechápavo krútia hlavami nad skutočnosťou, že napriek tomu, že si uplatnili nárok na materské alebo na rodičovský príspevok, nezískali obdobie poistenia, hoci zákon č. 461/2003 o sociálnom poistení obsahuje ustanovenie, že takéto osoby patria do okruhu povinne poistených osôb.

V čom je problém a aké sú možnosti jeho riešenia?

Do volieb v roku 2006 , boli rovnako ako v súčasnosti, povinne dôchodkovo poistené osoby, ktoré sa riadne starali o dieťa do 6 rokov jeho života a poistné za tieto osoby odvádzal štát z daňových príjmov (§15 ods.1 písm. c) zákona o sociálnom poistení) . Vznik poistenia určoval §22 toho istého zákona takto:

„odo dňa, v ktorom nastala skutočnosť podmieňujúca povinné dôchodkové poistenie, a zaniká dňom, v ktorom zanikla skutočnosť podmieňujúca povinné dôchodkové poistenie.

Teda, matkám vzniklo dôchodkové poistenie odo dňa, kedy sa jej narodilo dieťa.

Ak dáme bokom príspevky pri narodení dieťaťa a prídavky na dieťa, potom z hľadiska ostatných príjmov z verejných zdrojov vznikajú po narodení dieťaťa dve situácie

1. Žene vznikne nárok na materské( je nemocensky poistená), materské vypláca Sociálna poisťovňa po dobu 28. týždňov. O materské musí žena požiadať. Po uplynutí tejto doby má žena nárok na rodičovský príspevok, vyplácaný úradom prace, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len úrad práce).

2. Žena nie je nemocensky poistená, po narodení dieťaťa má nárok na rodičovský príspevok, ktorý vypláca do troch rokov dieťaťa príslušný úrad práce. O príspevok musí žena požiadať.

Zhrnutie:
O narodení dieťaťa má okrem nemocnice a matričného úradu vedomosť alebo Sociálna poisťovňa, alebo úrad práce.
Pretože zákon o sociálnom poistení neupravoval do roku 2006 povinnosť úradov práce informovať Sociálnu poisťovňu o narodených deťoch stávalo sa, že Sociálna poisťovňa nemala takúto informáciu počas celého fiskálneho roka a nemohla si uplatniť nárok na platby štátu za roky predchádzajúce roku, v ktorom sa o narodení dieťaťa dozvedela.
Treba ale zdôrazniť, že tento nedostatok sa nijakým spôsobom neprejavil v započítaní obdobia riadnej starostlivosti o dieťa do obdobia dôchodkového poistenia matky. Spôsoboval však problémy Sociálnej poisťovni a situácia bola zrelá na riešenie.

Po nástupe novej vlády sa skutočne začal problém riešiť. Ale riešenie určite nepatrí medzi zdarené diela vo vzťahu štátu k občanovi.
Namiesto toho, aby sa zákonom uvalila povinnosť úradom práce resp. iným orgánom štátnej správy nahlasovať Sociálnej poisťovni osoby, ktoré si uplatnili nárok na rodičovský príspevok , alebo informáciu o narodení dieťaťa, uvalila sa povinnosť matkám resp. nimi povereným osobám v nasledujúcom rozsahu takto:

(1) Povinné dôchodkové poistenie vzniká fyzickej osobe uvedenej v § 15 ods. 1 písm. c) až e) odo dňa prihlásenia sa na dôchodkové poistenie, najskôr odo dňa podania prihlášky na dôchodkové poistenie. Fyzickej osobe uvedenej v § 15 ods. 1 písm. c), ktorá podala prihlášku na dôchodkové poistenie do 45 dní odo dňa narodenia dieťaťa, vzniká povinné dôchodkové poistenie odo dňa narodenia dieťaťa........

Inými slovami, ak sa žena nanovo neprihlási do dôchodkového poistenia, nezíska obdobie poistenia za dobu riadnej starostlivosti o dieťa do 6 rokov. Jednoduché, ale pre občana zaťažujúce riešenie. Vo vzťahu k obrovským finančným vkladom štátu na informatizáciu orgánov verejnej správy je to „ neolitické riešenie“.
Mnohé ženy žili v presvedčení, že uplatnením nároku na materské si povinnosť nahlásiť sa do poistenia splnili. Veď logika veci by mala byť taká, že ak Sociálna poisťovňa má informáciu o narodení dieťaťa, načo je nutné poskytovať je znova? Navyše, stálo by za námahu analyzovať právny stav, v ktorom sa nachádza žena poberajúca materské vo vzťahu k dôchodkovému poisteniu. Nemá prerušenú účasť na dôchodkovom poistení z titulu svojej pracovnej činnosti a nanovo je prihlásená z dôvodu platenia poistného štátom.
Ženy, ktoré nie sú účastníkmi dôchodkového sporenia sa o nezaplatenom poistnom môžu dozvedieť s veľkým odstupom rokov. Tento stav je nežiaduci, lebo na jednej strane existuje celospoločenský záujem podporiť matky resp rodičov počas rodičovskej dovolenky aj prispievaním na dôchodkové poistenie, na druhej strane im prístup k tomuto poisteniu komplikuje administratívny postup vyžadujúci redundantné poskytovanie informácii pre orgány verejnej správy a Sociálnu poisťovňu.
Je potrebné novelizovať zákon o sociálnom poistení a zákon o starobnom dôchodkovom sporení a v prechodných ustanoveniach prijateľným spôsobom započítať obdobia poistenia tým ženám, ktorým z dôvodu neprihlásenia sa nebolo započítané. So stratenými obdobiami sporenia to bude ťažšie, ale čo sa dá urobiť je ,že sa celá doba riadnej starostlivosti o dieťa započíta do doby poistenia a Sociálnej poisťovni štát doplatí poistné.
A je potrebné, aby sa tomuto stavu venovalo dostatok publicity so zámerom upozorniť ženy, aby si vo vlastnom záujme zistili stav vo svojich zápočtoch období povinného dôchodkového poistenia. Po dovŕšení dôchodkového veku bude neskoro.
V článku popisujem jednu nespravodlivosť voči ženám na rodičovskej dovolenke. V mene spravodlivosti musím povedať, že je to aj o mužoch, ktorí sú na rodičovskej dovolenke a ktorých, zdá sa mi, že pribúda.
A ešte chcem zdôrazniť, že toto nie je žiaden útok na Sociálnu poisťovňu Tá koná tak ako jej zákon prikazuje a občas je neprávom kritizovaná za veci, ktoré nemôže ovplyvniť.

Kde niet výnosov, niet investorov

Za normálnych okolností, ľudia nemajú motiváciu držať viac prostriedkov ako potrebujú k transakčným účelom, zvyšné prostriedky sa snažia zúročovať, napríklad na sporivých alebo terminovaných účtoch, prípadne ich investujú. Banky v snahe dosiahnuť zisk potom takto získané prostriedky ďalej požičiavajú, alebo investujú a úspory sa tak menia na investície, čiže voľné prostriedky sa dostávajú k tým, ktorí vytvárajú hodnoty. Tento kolobeh však funguje len v prípade, že úroky a výnosy z investícií sú dostatočne vysoké, aby motivovali ľudí k vkladom a investíciám. V čase recesie sa však snažia centrálne banky, podobne ako dnes, znižovať úrokové sadzby, aby tak lacnými peniazmi podporili reálnu ekonomiku. Obdobia recesie sa spravidla vyznačujú nízkou infláciou, v horšom prípade defláciou, keďže nižší dopyt po tovaroch a službách tlačí na pokles ich cien. Pri nízkej inflácii však peniaze časom na hodnote strácajú len minimálne, tento fakt spolu s extrémne nízkymi úrokmi nemotivujú ľudí k sporeniu a neistý ekonomický vývoj k investovaniu. V praxi to znamená, že ľudia držia viac peňazí ako potrebujú k transakčným účelom. Určite menej ľudí využije možnosť terminovaného vkladu pri ročnom zhodnotení 1 % ako pri 8 %.  Podobne sa správajú aj banky, keďže recesie sú sprevádzané pádmi bánk v dôsledku zlých úverov, banky tak znižujú objem úverov do ekonomiky a zhromažďujú prostriedky aby si zabezpečili prežitie, ako sa to deje aj dnes.

V takomto prostredí sa stáva tradičná expanzívna monetárna politika neúčinnou. Každý ďalší pokus o zvyšovanie množstva peňazí v obehu sa prejaví na raste investícií len minimálne. Z nových prostriedkov daných do obehu ostane väčšina nahromadených v rukách ekonomických subjektov, a len minimum z nich cirkuluje a premení sa na nové investície. Tento stav sa označuje za pascu likvidity. V kombinácii s defláciou môže mať tento jav smrtiace následky. Pri klesajúcich cenách, ktorým neúčinná monetárna politika nedokáže zabrániť, rastie hodnota reálneho dlhu. Keďže klesajúce ceny sú v dlhodobom horizonte sprevádzáne aj poklesom miezd, podiel platby úrokov, prípadne hypoték na celkovej mzde narastá, čo má za následok platobnú neschopnosť časti dlžníkov, ktorí nedokážu splácať svoje záväzky. Straty sa tak prenášajú na bankový sektor, ktorý ešte viac znižuje objem úverov, čo môže vyústiť do ďalšieho poklesu ekonomickej aktivity, nárastu nezamestnanosti a ďalšej deflácie, ktorá stála na začiatku celého reťazca. Takto roztočená deflačná špirála môže ekonomiku udržať v recesii aj niekoľko rokov.

Japonský príklad

V 20. storočí sa tento jav vyskytol dvakrát – počas veľkej hospodárskej krízy v Spojených Štátoch a v deväťdesiatych rokoch v Japonsku. Obidve udalosti sa vyznačovali chaotickou politikou vlád aj centrálnych bánk a dlhodobou hospodárskou stagnáciou. Kým v tridsiatych rokoch, keď bola monetárna a fiškálna politika ešte v plienkach, bolo experimentovanie s jednotlivými nástrojmi pochopiteľné, japonskí predstavitelia však situáciu nezvládli a ekonomika stagnuje až do dnes.
Japonský príklad pritom vykazuje mnoho podobností so súčasnou situáciou. Podobne ako v dnes, mala kríza v Japonsku korene v bubline na realitnom trhu, ktorej prasknutie vyvolalo prudký prepad cien nehnuteľností. Množstvo nehnuteľností bolo financovaných prostredníctvom hypoték a iných pôžičiek, ktoré tak ostali nesplatené. Počet zlých úverov v bankových súvahách sa hromadil a bankový systém sa následne dostal do existenčných problémov. Tieto všetky udalosti boli sprevádzané prudkým poklesom hodnoty akcií a nasmerovali japonskú ekonomiku do recesie. Hoci s väčším odstupom času ako tomu bolo pri súčasnej finančnej kríze, ale predsa, prišli japonskí predstavitelia s fiškálnymi výdavkami v podobe záchranných a antirecesívnych balíčkov a znižovaním úrokových sadzieb. Fiškálne výdavky, väčšinou na verejné práce, ktoré okrem toho že zamestnávali ľudí nevytvárali žiadne reálne hodnoty, sa ukázali byť neúčinné. Japonská vláda prehajdákala na verejné práce a záchranu bánk a zadlženie  krajiny na úrovni vyše 100 % HDP prinútilo v roku 1997 zvýšiť dane. Vyššie dane okresali spotrebu a japonská ekonomika, ktorá sa už ako tak pozbierala z prvotnej recesie začiatkom deväťdesiatych rokov, upadla do ešte hlbšej recesie. Dlhotrvajúce obdobie nízkej domácej spotreby priviedlo krajinu do deflácie, keď od roku 1999 v nasledujúcich siedmych rokoch nebola medziročná zmena cien meraných CPI ani raz pozitívna.

Stagnácia japonskej ekonomiky trvá až do dnes, rast nominálneho HDP od roku 1994 do roku 2007 predstavuje 6 %, čo predstavuje priemerný ročný rast na úrovni 0,43 %. Hoci Japonsko väčšinou zaznamenávalo pozitívny rast reálneho HDP (nominálny rast HDP – inflácia), v období deflácie je smerodatnejší nominálny ukazovateľ, keďže reálny rast na úrovni 1 %, z ktorého 0 % je tvorený nominálnym hospodárskym rastom a 1 % defláciou nie je v žiadnom prípade znakom zdravej ekonomiky.

 

História sa opakuje

Špirála sa už roztočila, banky hromadia prostriedky namiesto toho aby ich poskytovali ďalej a minimálne krátkodobej deflácii sa najväčšie svetové ekonomiky vzhľadom na minuloročne extrémne vysoké ceny komodít s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhnú. Znižovanie sadzieb a injekcie likvidity do finančného systému zatiaľ vytúžené ovocie v podobe zvýšeného úverovania neprinášajú a záplaty v podobe fiškálnych stimulov na infraštruktúrne projekty, ktoré nevytvárajú reálne hodnoty, pomôžu maximálne prepad ekonomickej aktivity stlmiť, ale nemajú potenciál naštartovať ekonomický rast.
O to by sa mohla postarať monetárna politika. História nám však ukazuje, že pri extrémne nízkych úrokových sadzbách tradičná monetárna politika zlyháva. Riešením ale nie je zvyšovať úrokové sadzby, pretože vysoké sadzby by z nič nevyriešili a pokles hospodárskej aktivity by v dlhodobom horizonte aj tak tlačil na ich pokles bližšie k nulovým hodnotám. Otázka je ako neuviaznuť v pasci likvidity a deflačnej špirále. Defláciu dokáže poraziť jedine inflácia, tradičný nástroj na jej ovplyvňovanie - úrokové sadzby však už Japonsko, Spojené Štáty a Švajčiarsko majú takmer vyčerpaný, pričom onedlho sa tento zoznam rozšíri aj o ďalšie krajiny. Japonský príklad nám ukazuje, že z deflačnej pasce vedie len dlhodobé bezprecedentné zvyšovanie peňazí v obehu. Monetárna politika sa však musí robiť s určitým cieľom, nie chaoticky ako momentálne v Spojených Štátoch, kde FED momentálne bez konkrétneho cieľa „tlačí peniaze“. Zamerať sa môžu centrálne banky buď na infláciu, t.j. stanovia si inflačný cieľ, alebo na prostriedky na rezervných účtoch bánk, ako to spravila Bank of Japan, a so zreteľom na tento cieľ výrazne zvyšovať množstvo peňazí v obehu. Na decembrovom zasadnutí FOMC (Federálny výbor pre operácie na voľnom trhu) sa už diskutovalo o stanovení cieľov, a keď sa pozornosť FEDu presunie z hasenia situácie na koncepčnú politiku, pravdepodobne jeden z týchto cieľov príjme.  

Možnosť vyhnúť sa stále existuje

V porovnaní s Japonskom však  existuje jeden významný rozdiel, ktorý môže dopomôcť k tomu, že sa stratená dekáda nezopakuje. Centrálnym bankám slúži k cti, že na rozdiel od svojich japonských kolegov v deväťdesiatych rokoch nezaspali na vavrínoch a pristúpili k reálnym krokom v priebehu niekoľkých týždňov, čo je oproti niekoľkoročnej reakcii Bank of Japan úctyhodný výkon. Bude však nutné vyvarovať sa ďalších chýb z japonskej stratenej dekády, t.j. vysoké a neefektívne fiškálne výdavky, ktoré v budúcnosti vytvoria tlak na rast daní. Zvyšovanie daní by totiž znamenalo veľkú ranu pre spotrebu, čo by recesiu len predĺžilo. Bohužiaľ práve tento trend dnes prevažuje, Spojené Štáty sa chystajú len na najnovší balík minúť takmer 1 bilión dolárov v nasledujúcich dvoch rokoch, čo presahuje 6 % ročného HDP krajiny, pričom ďalších 700 mld. už bolo vyčlenených pre finančný sektor a prezident Barack Obama vyjadril náklonnosť k ďalším balíčkom, keď nebude všetko bežať podľa plánu. Podobné balíčky prijali, alebo ešte len chystajú aj ďalšie významné svetové ekonomiky.
Významnú rolu zohrá pri riešení momentálne najsilnejší muž monetárnej politiky, šéf amerického FEDu Ben Bernanke, ktorý sa počas svojej akademickej dráhy zaoberal monetárnou politikou pri nulových úrokových sadzbách. Znížením úrokových sadzieb v Spojených Štátoch z 2 % až na nulu len za neuveriteľné dva mesiace Bernanke ukazuje, že hodlá svoje teórie presadiť do praxe. Naznačuje to aj tempo nových nástrojov, ktoré v posledných mesiacoch zaviedol FED, ktoré mu umožňujú pumpovať peniaze do obehu rôznymi kanálmi (od nákupov štátnych dlhopisov cez nákupy korporátnych dlhopisov až po nákupy hypotekárnych cenných papierov). Tento experiment v prípade úspechu môže pomôcť rýchlejšie sa americkému aj svetovému hospodárstvu pozviechať, ale v prípade krachu cenných papierov použitých ako zábezpeky za nové peniaze môže FED aj potopiť.

Ostáva len dúfať, že tak rýchlo ako vháňajú Bernanke a spol. peniaze do najväčších svetových ekonomík, že ich rovnako rýchlo po skončení recesie stiahnu a nenechajú ich cirkulovať vo vidine vysokého hospodárskeho rastu, ako tomu bolo za čias Greenspana po spľasnutí technologickej bubliny. Inak hrozí svetu vysoká inflácia a vznikne zárodok ďalšej bubliny, ale to už je príbeh nasledujúceho hospodárskeho cyklu...