Nič viac ma v poslednom čase nepotešilo, ako keď odstupujúci český prezident Klaus nazval Václava Havla extrémnym ľavičiarom. To vysvetľuje mnoho nedorozumení aj u nás na Slovensku, spojených s politickým kádrovaním. Spomenul som si aj na časť jednej reštaurácie v ponovembrovom Prešove nazvanej, tuším, VIP Manažér, kam chodili lepší ľudia, novodobí pravičiari, aby tam jedli rovnako príšerné jedlá podávané rovnako príšerným personálom, ako my, obyčajní ľudia v jej obyčajnej časti, len za viac peňazí. Klaus je teraz môj nový superhrdina, ktorý jasne a zrozumiteľne dokázal, že byť považovaný pravicovými snobmi za extrémneho ľavičiara nie je ničím hanlivým. Naopak, je to veľká pochvala.
Jedna z vecí, ktorá slovenských extrémnych ľavičiarov oddeľuje od vzorných pravičiarov, je odmietanie agregátnych čísel ako ukazovateľov veľkého ekonomického zázraku. Rast priemernej mzdy je dobrým príkladom – priemerná mzda nič nehovorí o náraste nezamestnaných a odradených uchádzačov o prácu, ani o tom, ktorej časti zamestnancov vlastne mzda vzrástla. Pokiaľ viem, na Slovensku sme sa počas všetkých úspešných rokov nikdy nezaujímali, kto boli adresáti rastúcich príjmov.
Vysvetlím: podľa Stiglitza v roku 2010 si 93 percent celkového rastu príjmov odniesli domov príslušníci najbohatšieho jedného percenta amerických domácností. Naopak, domácnosti so strednými príjmami si domov odniesli nižšie (reálne) príjmy, ako v roku 1996. Tu niekde je možno kľúč aj pre Slovensko.
Kedysi mi jeden pán na seminári povedal, že on tým ekonomickým ministrom vôbec nerozumie. Potešil som ho, že ani ja. Je určite frajerina vymýšľať super hrubé mzdy a podobné zábavky, ignorovať reálne možnosti inštitúcií a v médiách sa s veľkým krikom hádať s protivníkmi, ale pre väčšinu obyvateľov to nemá väčšiu cenu, ako scénky klaunov. Pretože každého zaujíma to, aké šance poskytuje nová reforma jemu, jeho rodine a známym, ale nie, či vzrastie priemerná mzda.
Pomalšia príprava zákonov, skúmanie ich dosahov ešte predtým, než vstúpia do platnosti, a zainteresovanie inštitúcií, ktoré ich majú vykonávať, sú základom riadenia modernej spoločnosti. Príjmové dosahy politík zaujímajú nielen ľudí, ale aj ekonómov, a, chtiac-nechtiac, budú musieť zaujímať aj politikov. Pretože naše relatívne nízke daňové výnosy môžu súvisieť s koncentráciou príjmov v úzkej časti populácie a so slabým fungovaním inštitúcií a spravodlivosti. Možno s extrémnymi pravičiarmi.
Autor je ekonóm