Ja žiadnu tému nepotrebujem, ak ju niekto potrebuje, nech si ju vymyslí, ale našou úlohou nie je prichádzať s témami – tak nejako zabil pokračovanie debaty z pléna v klube jeden zaslúžilý poslanec, ktorý síce kapitalizmus ešte na vlastnej koži nezažil, súc poslancom od jeho prvopočiatkov na Slovensku, ale vraj bol politicky spoľahlivý. Navyše verný, nie ako my, odídenci, aj keď je hádam rozdiel byť verným svojej funkcii a tým súdruhom, ktorí sú jej práve teraz užitoční, a byť verným sebe a voličom.
Svet podľa môjho bývalého kolegu, a poslanca minimálne do dôchodku, bol jednoduchý. Ostatné, veľké strany mali prichádzať s témami a my, riadením prozreteľnosti malé hnutie, sme ich mali podľa možnosti korigovať, aby boli pre národ znesiteľnejšie. A tak kým jedni sa starali o zamestnanosť, druhí o rodiny a tretí o menšiny, poslanec sa hlavne ukazoval všade, kde si mohol pestovať podporu voličov, a v pléne korigoval.
Hovorí sa, že v sebe živil nádej na ministra. Tu však prozreteľnosť zasiahla, poučená nedávnym vývojom v hnutí (keď čo deň živej predvolebnej kampane, to nižšie voličské preferencie), aj keď nič nie je stratené a všeličo sa ešte môže prihodiť.
Nedarí sa tým dobrým ľuďom odchádzať z politiky podobrom. Či už boli takí, či onakí: komunisti, demokrati, národovci, liberáli, katolíci, veľkí, malí;nie a nie odísť, kým ich nevyhnali. Najnovšie už televízie nahrádzajú hádky politikov ešte primitívnejšími reality show a my sa tak môžeme utvrdzovať v našom socialistickom dedičstve, že na politike nezáleží a treba sa hlavne starať sám o seba. Nech si politici žijú, nech šetria a nech od nás nič nechcú, a my sa nejako zariadime, minimálne od svojich dverí až po balkón.
Viliam Klimáček v knihe Vodka a chróm vymyslel veľmi temný scenár vývoja našej vlasti po novembri 1989: Slovensko-Ukrajinsko-Bieloruskú federáciu, ostrov brutálnej totality v Európe. Človek si povie, že to by nebolo možné, lebo sme leniví naozajstne bojovať, hoci aj proti vlastným a slabým. Dnes by nás zase kvôli svojim obchodným záujmom skôr pohltilo Nemecko alebo Rakúsko, čo by nakoniec nemuselo byť tak úplne na škodu. Lenže, na druhej strane, kto sa vlastne stará o tento štát?
Anton Marcinčin, ekonóm