Najmä v časoch pred krízovými rokmi 2008 a 2009 vývoz Slovenska rástol dvojmiestnym tempom. A naša ekonomika to v plnej miere aj cítila. Stal sa z nás novodobý ekonomický tiger. Potom prišiel zvrat. Narazili sme takmer rovnako prudko ako zvyšok Európy. A do takmer dvadsaťpercentnej straty sa prepadli aj vývozy krajiny. Následne aj celá ekonomika. Práve tieto dva príklady pomerne jasne ilustrujú, ako je Slovensko závislé od vývoja za hranicami. Je to však pomerne logický stav. Sme malý trh a minimálne v najbližších rokoch pri súčasnej štruktúre našej ekonomiky nám veľa iných možností na rast okrem exportu nezostáva.
Vlani otvorenosť našej ekonomiky dosiahla 186 percent HDP, čo bolo historicky najvyššie číslo. Dostali sme sa tak na špicu v otvorenosti spomedzi krajín V4 a skončili sme na štvrtom mieste v rámci celej Európskej únie.
Tieto údaje ukazujú na jediný základný fakt -- náš osud nemáme, minimálne v podobe spoliehania sa na vládnu moc, tak úplne vo vlastných rukách. Zaradiť spätný chod a pomaly ekonomiku zatvárať by bolo prinajmenšom odvážne, ak nie nemožné. Žijeme predsa v otvorenom hospodárskom priestore. Môže rôznymi spôsobmi podporovať podniky, ktoré si zvolia riskantnú cestu prieniku na nové trhy. Aby však mala takáto iniciatíva aj reálne dosahy, muselo by ísť o naozaj masívne investície, ktoré by boli v neposlednom rade umelé a veľmi drahé.
Preto v konečnom dôsledku vláde zostávajú len dve možnosti. Avšak v oboch sa môže len spoliehať. V prvom prípade na to, že Európa začne rásť, spotrebiteľské ľady sa roztopia a naši obchodní partneri nás opäť potiahnu. V druhom prípade zas na stav, keď firmy začnú byť odvážnejšie. V preklade, ak sa rozhodnú preniknúť aj na trhy mimo únie. Riziko sa v takomto prípade rozloží. Dovtedy môže len čakať. Marcela Šimková