Na malom pódiu v centre Kyjeva vystupuje klaun. Baví hŕstku demonštrantov svojimi kúskami. Šou ozvláštňuje komickými otázkami. „Ste ochotní tu vydržať v chlade a zime?“„Nieeee,“ smejú sa diváci. „Ste ochotní zomrieť za svoju vec?“„Nieeee,“ znie opäť. Toto nie je vymyslený príbeh, odohral sa v úplnom začiatku protestov na hlavnom kyjevskom námestí, keď o násilí nikto ani nechyroval. Dnes sa už protestujúci nesmejú. Naopak, na otázky by s rozhodnosťou v hlase odpovedali:„Áno!“
Čo ich k tomu viedlo? Snaha vlády brutálne rozohnať nenásilný Majdan (30. november a 11. december), označenie všetkých demonštrantov za extrémistov (protidemonštračné zákony zo 16. januára), strieľanie do davu zakázanou muníciou (prvé obete ukrajinských nepokojov 22. januára) a ďalšie prejavy štátnej zlovôle. Ako by ste na to reagovali vy?
Ja by som si asi povedal, že mi to nestojí za to. Predsa len, radšej mať papuče na nohách ako guľku v hrudi. To, že sa Ukrajinci nevzdali, je pre mňa jedným z tajomstiev ich mentality.
Je nesporné, že to bola vláda, ktorá ako prvá použila násilie, aj keď dnes sa už zjavne stalo pracovným nástrojom obidvoch strán. Znepriatelené tábory používajú prostriedky, ktoré sú trestné. Ak štát začne na obyvateľstve páchať teror, občania majú právo postaviť sa na odpor. Hovorí o tom aj naša ústava. Ak rebelanti začnú strieľať do policajtov, je zo strany vlády legitímne použiť výnimočné prostriedky, ako armádu. Toto však, samozrejme, nie je právny spor, nevyhrá ten, kto má väčšiu oporu v zákone. Ale ten, kto bude mať silnejšie „argumenty“.
Po udalostiach posledných dní už nie som optimista, neverím, že už nebudú ďalšie obete. Ak bude mať silnejšiu „páku“ prezident, budú obetí možno až stovky. Ak demonštranti, je zjavné, komu nasadia slučku ako poslednému. Konflikt už dávno nie je o geopolitickom smerovaní krajiny, je o jedinom slovíčku: Janukovyč.
Najsilnejší muž krajiny začal hrať vabank. Chce ostať pri moci za každú cenu. V zúfalej situácii vytiahol svoj najvyšší tromf: armádu. Tá bude mať spolu s ostatnými silovými zložkami zásadný vplyv na vývoj situácie. Ozbrojené sily sú vlastne ľudia, ktorí sú platení za to, aby nasadili svoj život za vlasť. Veľa demonštrantov je ochotných podstúpiť tú istú obeť, len za to nedostávajú peniaze. Nie je isté, koľko vojakov bude v hlavách riešiť dilemu, či strieľajú za vlasť, alebo sa z nich stali obyčajní nájomní vrahovia.
Aj u nás sa pomerne rozšírila dezinformácia, hojne živená oficiálnymi ukrajinskými kanálmi, že demonštranti sú extrémisti. Ako vždy a všade však platí pravidlo Gaussovej krivky – väčšina protestujúcich sú normálni ľudia a extrémisti sú v menšine. Tak ako na futbale – napriek tomu, že hľadisko je plné obyčajných fanúšikov, na fotkách sa objaví skupinka tvrdého jadra. A to, či si tento optický klam uvedomia vojenské jednotky, bude mať zásadný vplyv na presnosť ich mušiek.
Je neuveriteľné, že u našich najväčších susedov sa rozpútalo takéto peklo. Na celej situácii vidím jediné pozitívum: Ukrajinci naplno prekročili tieň Sovietskeho zväzu, nezľaknú sa pendrekov ani ostreľovačov. A vlastne, v mnohom nás o niekoľko generácii preskočili. Úprimne, kto z nás by bol ochotný do posledného dychu bojovať za slobodu?
Nie, Ukrajinci v uliciach nevykročili smerom k Európe. Svojím odhodlaním nás zahanbujúco prerástli.