V päťdesiatych rokoch minulého storočia Detroit zažíval zlatú éru. Prichádzali sem ľudia z celej krajiny, aby dostali prácu v prekvitajúcom Forde alebo Chrysleri, vtedy dvadsaťjedenročný Elvis Presley v miestnom Fox Theater rozbúril nadšené publikum a hovorilo sa o ňom ako o mieste, kde sa skutočne zrodil "americký sen".
Po kríze automobilového priemyslu a nepokojoch, počas ktorých vyšli do ulíc tisíce nespokojných a nahnevaných Američanov, z pôvodnej slávy mesta nezostalo takmer nič. Továrne začali prepúšťať vo veľkom a ľudia odchádzali hľadať šťastie inam. Teraz, o viac než 60 rokov neskôr, mesto s dlhom zhruba 18,5 miliardy dolárov vyhlásilo bankrot. Detroit je pritom miestom, ktoré sa nezmazateľne zapísalo do americkej histórie.
Nekonečné čakanie na polícii
V súčasnosti v Detroite žije necelých 685 tisíc obyvateľov (podľa údajov z decembra minulého roka presne 684 799), nezamestnanosť tu presiahla 18 percent, v uliciach nefunguje 40 percent verejného osvetlenia a 60 percent miestnych detí žije pod hranicou chudoby. Okrem chudoby a nezamestnanosti mesto trápi aj vysoká kriminalita. Úrady za rok 2011 evidujú vyše 15- tisíc prípadov násilných činov, takmer 16- tisíc krádeží, 344 vrážd alebo zabitie a vyše 11-tisíc odcudzených áut.
Polícia však na núdzové volanie občanov zareaguje v priemere až po dlhých 58 minútach a od tohto roku je v prevádzke len tretina sanitiek.
Detroit päťdesiatych a šesťdesiatych rokov bol iný. Nablýskané moderné automobily zo tunajších automobiliek Ford, Chrysler či General Motors v televíznych reklamách propagovali krásne pin-up girls, na predmestiach sa stavali celé štvrte nízkych jednoduchých robotníckych domčekov, kde bývali zamestnanci tovární a Motor City či Mototown, ako sa mestu začalo hovoriť, sa pýšilo najvyšším príjmom na jedného obyvateľa v celých USA.
Z južanských štátov sem začal prichádzať rad Afroameričanov, ktorí rýchlo našli prácu v jednom z automobilových závodov. Medzi nimi boli aj budúce černošskeé muzikantské hviezdy, ktoré vtedy zásadne ovplyvnili hudobný priemysel. Jedným z nich bol aj John Lee Hooker z Clarksdale v Mississippi, ktorý počas druhej svetovej vojny pracoval v rôznych továrňach po celých Štátoch. V roku 1948 prišiel do Detroitu a dostal prácu vo Ford Motor Company. So svojimi "primitívnymi" bluesovými skladbami často hranými na jeden akord čoskoro začal vystupovať po kluboch. Ešte ten istý rok nahral prvé demo, jeho snáď najslávnejší hit Boom Boom prišiel o desať rokov neskôr.
Blues z tovární Fordu
Svojou tvorbou ovplyvnil ďalšieho robotníka z rovnakej továrne Fordu Berryho Gordyho, ktorý neskôr založil nahrávaciu spoločnosť Motown, ktorá spolupracovala s legendami ako The Miracles, The Temptation, Stevie Wonder alebo The Jackson 5. Detroit dal svetu tiež rockovej ikony ako je Iggy Pop, Alice Cooper, MC5 aj s ich manažérom Johnom Sinclair, alebo rappera Eminema, ktorý na nepokojnom predmestí Detroitu vyrastal.
O vplyve miestnej hudobnej scény, ktorú formovali historické udalosti aj nálada miestnych ľudí, mimochodom pred pár rokmi vznikol skvelý dokument s názvom Motor City 's Burning: Detroit from Motown to The Stooges.
V šesťdesiatych rokoch, kedy sa naprieč USA šírili demonštrácie za rovnoprávnosť černošskej komunity, ale prišiel zlom. Ešte v júni 1963 Martin Luther King ulicami Detroitu viedol zástupy desiatok tisíc účastníkov Veľkého pochodu za slobodu a hovoril o tom, ako vyzerá "americký sen v realite". O dva mesiace neskôr predniesol vo Washingtone slávnu vetu "I have a dream".
Celý príhovor Martina Luthera Kinga z Detroitu si môžete prečítať TU.
V roku 1967 mesto ochromili mohutné rasovo motivované protesty nahnevaných ľudí. Guvernér štátu Michigan George W. Romney (otec republikánskeho kandidáta minuloročných prezidentských volieb Mitta Romneyho) za podpory prezidenta Lyndona Johnsona vtedy do ulíc poslal Národnú gardu a armádu. Počas piatich dní násilností a požiarov bolo zatknutých vyše sedemtisíc ľudí, dvetisíc budov bolo nenávratne zničené a okrem stoviek zranených zomrelo štyridsaťtri ľudí. Viac než tridsať z nich boli černosi a obe strany hlasno potvrdzovali, ako veľmi nenávidia príslušníkov tej druhej skupiny a že sú pripravení zabíjať.
Udalosti mesto hlboko zasiahli a z prežitej traumy po nepokojoch sa už nedokázalo spamätať. Do kedysi slávnych a bohatých automobiliek aj vplyvom stále rastúcej zahraničnej konkurencie v tej dobe navyše prišli ťažké časy. Rýchlo sa zatvárali továrne a o prácu prichádzali tisíce ľudí. Ruka v ruke s tým došlo aj k rušeniu dobre platených pracovných pozícií.
Chátrajúce mesto
Priemerný príjem na obyvateľa teraz je niečo málo cez 15- tisíc dolárov ročne a to pre mesto znamená zároveň nízke výnosy z daní. Kvôli nedostatku financií tak nie sú peniaze ani na verejné služby policajtov, hasičov alebo nemocničného personálu. V časoch najväčšieho rozkvetu v roku 1950 v Detroite žilo 1 849 600 ľudí (údaj z júna 1950) a cena domov sa v priemere pohybovala okolo ôsmich tisíc dolárov.
Odvtedy mesto však opustila viac ako polovica všetkých obyvateľov, chátra tu 80-tisíc opustených budov, a domy sa tu s cenou jeden dolár za meter štvorcový dajú kúpiť aj za 50 dolárov. Detroit spoliehal na pomoc najatého Kevyna Orra, odborníka, ktorý bol riadením krízovej situácie poverený. Ten počítal s privatizáciou služieb zvozu odpadov, poskytovania verejného osvetlenia ulíc a uvažoval aj nad prenájmom mestského ostrova.
| https://www.youtube.com/embed/vUyP1kHhTc4 |
Jeho plán na záchranu 18. najľudnatejšieho amerického mesta, ktorý v júni predstavil, ale zablokovali veritelia. Preto ako najlepšie riešenie mesto vyhlásilo bankrot a požiadalo o ochranu pred veriteľmi. Ako k tomu len deň pred oznámeným krachom vo vydanom profile päťdesiatpäťročného Kevyna Orra podotýka denník Wall Street Journal, jeho ročný plat za prácu pre Detroit je 275- tisíc dolárov.