Na začiatku augusta americký prezident Barack Obama pozval do Washingtonu afrických lídrov, aby sa pokúsil USA mocensky a ekonomicky vrátiť pod Saharu, odkiaľ ich v novom tisícročí vytlačila Čína. Nie je náhoda, že šéf Bieleho domu zvolil taktiku obrieho summitu, ktorý východoázijská krajina s veľkými úspechmi pravidelne organizuje už od roku 2000. Nie je to jediné, v čom sa Západ má od Pekingu čo učiť. Pozrime sa podrobnejšie na to, ako sa stalo, že Afrika ako bremeno prešla znenazdajky z bieleho na žltého muža.
Teda ... práve v tomto predsudku je hlavný rozdiel. Pod Veľkým múrom totiž neberú Afriku ako bremeno, ale ako príležitosť. Kým exkoloniálne veľmoci a ich americkí spojenci dumajú nad tým ako rozvojovou pomocou svetadiel pozdvihnúť, Číňan premýšľa v kategóriách vzájomne prospešného obchodu. Ríša stredu je hladná po surovinách, aby mohla pokračovať vo svojom ekonomickom rozmachu, a čierny kontinent je nadupaný ropou, kovmi, drevom i poľnohospodárskymi výrobkami.
Zároveň ako chudobný región takmer bez priemyslu bol smädný po lacnom spotrebnom tovare a strojárstve, ktoré východoázijké továrne chrlia vo zbesilom tempe. Výsledkom týchto faktov je obojstranne prospešná symbióza, ktorá "beznádejnému" kútu planéty zaistila v novom tisícročí každoročne hospodársky rast o 5 percent a Číne od roku 2008 úlohu najväčšieho obchodného partnera Afriky.
Žirafy ako dôkaz dávneho priateľstva
Pritom, keď padal Berlínsky múr, by niečo také napadlo len geopolitickému fantastovi. V osemdesiatych rokoch dosahoval vzájomný obchod len jednu miliardu dolárov ročne. V roku 1999 to už bolo 6,5 miliardy, v roku 2005 39,7 miliardy a v roku 2011 166,3 miliardy. Keď si politici v USA a Európe, ktorí po vyhranej studenej vojne žili pod chimérou "víťazného konca dejín", konečne všimli, že čínsky drak berie Afriku pod svoje krídla, začali hovoriť o neokolonializme. Čo znie z ich úst obzvlášť pikantne.
Číňania práve spomienky na koloniálne pokorenie, ktoré rozvrátilo tradičnú africkú spoločnosť, radi využívajú. Dávajú sa za vzor, ako sa po desaťročiach belošskej nadvlády sami dokázali spamätať bez kniežacích rád zo západu a hlavne bez zavádzania demokracie, čo je pre mnohých černošských lídrov lákavý model na zopakovanie.
Vyťahujú z histórie zabudnutého lodivoda menom Čeng Che, ktorý v roku 1421 so svojou obriou flotilou lodí, vedľa ktorých by Kolumbova Santa María vyzerala ako koryto, doplával až k pobrežiu Mozambiku a cisársky dvor ohromil darom v podobe žiráf. Zdôrazňujú, že napriek vtedajšej jednoznačnej prevahe čínskej civilizácie žiadna kolonizácia Afriky nenastala. Nedodávajú, že za to mohol pocit nadradenosti nového panovníka, ktorý usúdil, že sa od sveta nie je čo učiť a ďalšie expedície zakázal. Načo nasledovalo pol tisícročia úpadku.
Inak sa ale ideológiou Číňania nezdržujú. Svoj komunizmus, ktorý je napokon aj doma pod "nebesami" len zásterkou bezohľadného nacionalistického režimu, u svojich obchodných partnerov nijako nepresadzujú. Mao Ce-Tungovu Červenú knižku nahradila v Afrike účtovná súvaha.
Ľudské práva na poslednom mieste
Pre ich záujmy je požehnanie, keď niektorý z afrických diktátorov krvavo zlikviduje nejakú odbojnú skupinu. Pohoršený Západ ho potrestá sankciami a Peking pribehne ako najvernejší spojenec so svojou ekonomickou ponukou.
Napríklad Sudán vohnal do čínskeho náručia v roku 1997 nepriamo Usáma bin Ládin, ktorý z tunajšieho úkrytu organizoval teroristické útoky proti americkým cieľom a Chartúm ho odmietol vydať. Ázijská veľmoc rada prevzala odbery tamojšej ropy a predávala režime ručné zbrane, s ktorými boli masakrovaní civilisti v Dárfúre.
Dôležitý je pre Afriku tiež pocit, že o ňu niekto stojí. Politbyro zvoláva všetkých jej predstaviteľov do hlavného mesta na pravidelné samity (od roku 2008 ho v tom kopíruje India a Turecko) a naopak čínski najvyšší predstavitelia často mieria k rovníku. Kam inam než do Afriky (konkrétne do Tanzánie a Konga) by išiel prezident Si Ťin-pching na prvú návštevu cudziny?
Za svoju pozornosť najľudnatejšia krajina chcela, aby ju tamojšie vlády uznávali ako jediného reprezentanta Číny, čo je dôležité predovšetkým preto, že v Afrike sa nachádza štvrtina členov OSN. Podarilo sa.
Vo vnútroafrických záležitostiach ukazuje Peking navonok okázalý nezáujem, ale pod povrchom hrá podľa svojich záujmov klasické veľmocenské šachy. Keď sa mu dlho nedarilo presvedčiť čadského diktátora ku zrieknutiu sa Taiwanu, podporil povstanie proti nemu. Naopak v Sudáne, kde hrozilo prudké rozhorenie zdĺhavého konfliktu medzi severom a juhom, zafungovali súdruhovia kvôli svojim záujmom o tamojšiu ropu ako mierotvorcovia.
Samotné ignorovanie ľudských práv by nestačilo k tomu, aby sa Číňanom otvorilo v trópoch komerčné safari. Dôležitá je otázka nákladov. Keď tu chce Shanghi a napríklad parížska firma postaviť diaľnicu, vždy bude drahšia ponuka z Európy. Finančný ústav, ktorý kontrakt podporí, ho kvôli teritóriu považuje za riskantný, takže si povie o vysoké úroky, kým v Číne má exportná banka od vlády pokyn africké projekty jednoducho odklikávať.
Všetci belošskí inžinieri nasadení v Afrike si povedia o niekoľkonásobné platy, než ktoré by dostali za rovnakú prácu doma. Okrem toho sa pre ich ubytovanie počíta s luxusnými hotelmi a ďalším nadštandardným servisom. Čínsky inžinier síce dostane lepší plat, ale inak na rozmaznávanie môže zabudnúť.
Ázijská firma si tiež často privedie vlastných skúsených a lacných robotníkov, zatiaľ čo európska musí pracovať s miestnou pracovnou silou, ktorá svojou nespoľahlivosťou výstavbu predlžuje. Francúzsky podnik sa snaží dodržiavať pracovnoprávne a ekologické normy - ani nie tak kvôli citlivosti manažérov voči lokálnym obyvateľom alebo prírode, ale kvôli tomu, že by mu prešľapy v rozvojovom svete mohli spočítať západní klienti. Potom je logické, že je to Čína, kto stavia železnice, priehrady, továrne, nemocnice, štadióny a dokonca aj sídlo Africkej únie v Addis Abebe.
Mladí a nepokojní na vývoz
Čínsku expanziu ale tiahnú veľké štátne spoločnosti, ale veľa jednotlivcov, ktorí vidia "srdce temnoty" ako krajinu zasľúbenú. Kým českí rodičia by syna, ktorý by sa chcel vydať zbohatnúť do Afriky, poslali k docentovi Chocholouškovi, v Číne ho pochvália za odvahu a ešte mu prispejú do začiatkov. Vedia, že im potom z nového domova bude kvôli k úcte k predkom posielať pekný príspevok na dôchodok.
Neváhajú odísť do Lagosu či Bamaka, aby si tam otvorili práčovňu, malý obchodík so zmiešaným tovarom alebo napríklad vývarovňu s rezancami. Konkurencia v maloobchode je v Afrike tak nízka, že sa tu dá rýchlo zarábať na maržiach, ktoré by v stabilizovanej ekonomike boli nemysliteľné. Šanca na úspech a rozšírenie biznisu je obrovská. Takže tu šťastie hľadajú aj tie najnečakanejšie profesie. Ako popisujú vo svojej výbornej knihe La Chinafrique francúzski reportéri Serge Michel a Michel Beurette, do Kamerunu zamierili aj prostitútky, ktoré dokážu ponúknuť lacnejšie cenu než ich miestne kolegyne a napriek tomu si zarobiť na štart iného podnikania.
Čínske úrady túto migráciu podporujú. Má pre ne mnoho výhod. Po prvé sa v krajine zníži počet mladých a k rôznym vzburám náchylných ľudí. Odchádzajú predovšetkým muži, takže sa tým uberá aj na sexuálnej frustrácii vzniknutej z prebytku mladíkov v dôsledku nedomyslenej politiky jedného dieťaťa. A v zahraničí sa tak vytvára užitočná piata kolónia.
Každému z novo prichádzajúcich sa dostane praktických rád od ambasády. Jej budova je väčšia a personál početnejší než pri americkom veľvyslanectve, čím Čína dáva bez slov najavo, kto je tu hlavným hráčom. Vláda svojich podnikateľov podporila aj masívnym vytvorením liniek medzi Pekingom a africkými metropolami. Spočiatku boli stratové, ale teraz lietajú plné. To všetko sa odráža v prudkom náraste diaspóry, zatiaľ čo v 90. rokoch tu žilo niekoľko desiatok tisíc Číňanov, teraz je to milión osôb.
S odbormi to nevie
Kontinentu komerčná angažovanosť z Ďalekého východu nepochybne prospela, ale po rokoch nadšenia zo vzájomnej spolupráce sa mnohým začína zajedať. Je príliš jasné, kto má navrch. Prejavuje sa to napríklad v tom, že miestne úrady preslávené svojou žiadostivosťou po úplatkoch sa bez škrupuli vrhnú na podnik svojho spoluobčana, ale na čínsky podnik si radšej netrúfnu.
Pre čínskych manažérov je frustrujúce, že väčšina afrických krajín je oveľa demokratickejšia než ich domovina, čo pre nich znamená napríklad nutnosť vyjednávať s odbormi. Situáciu komplikuje neskrývaný rasizmus Číňanov a ich nechuť učiť sa miestny jazyk alebo prijať aspoň časť tamojšej kultúry. Rovnako tak Afričania nepreberajú nič z ich zvyklostí - v Namíbijskom rádiu rozhodne nezačujete čínsky pop, zatiaľ čo Madonna je aj pod Saharou pojem.
Pre bežných Afričanov bolo najväčším plusom tohto geopolitického otrasu rozšírenie ponuky tovaru za dostupné ceny. Lenže po prvé zľahka zlikvidovalo už tak malú miestnu konkurenciu, ale hlavne sa ukázalo, že jeho akosť je zúfalá. Oveľa zúfalejšia než to, čo s ceduľkou Made in China príde k nám.
Jeho pochybnú kvalitu najlepšie dokumentuje drsný kameňák, ktorý sa hovorí v konžskom Bukavu: Afričan sa ožení s Číňankou, ale manželka mu po troch mesiacoch zomrie. Keď ju oplakáva, kamarát mu hovorí: "Čo sa čuduješ? Veď bola z Číny."
Niektorí politici už si preto zakladajú kariéru na sloganoch, ktoré zhadzujú ázijských kolonistov. Je jasné, že v čínsko-africkom manželstve skončilo obdobie medových týždňov, takže musí dôjsť k urovnaniu vzťahov. Stále do toho môže prehovoriť odvrhnutý nápadník Západ. Otázkou je, či má vôbec chuť Afriku presviedčať, že on je lepší partner na dlhodobý vzťah.
Tomáš Nídr, autor sa zaoberá dianím v Afrike a Latinskej Amerike
Zdroj: iDnes.cz