Sovietsky zväz a Rusko po vyše tri desaťročia dodávali energetické suroviny do Európy bez závažnejších problémov a zaslúžene si Rusi vydobyli povesť stabilných a spoľahlivých partnerov. Sibírsku ropu a plyn nezastavila ani studená vojna, rozpad Sovietskeho zväzu, nestabilita jeľcinovského obdobia či politické krízy v Moskve alebo Kyjeve. Nemalú zásluhu na tom mali aj tranzitné štáty ako Ukrajina, Bielorusko či Moldavsko, ktoré zabezpečili plynulý tok surovín cez svoje územie.
Prečo teraz dochádza k jednému výpadku dodávok ruských surovín za druhým?! Veď si len pripomeňme: február 2004 (prerušenie dodávok plynu do Bieloruska, Litvy, Poľska a Nemecka), január 2006 (prerušenie dodávok plynu na Ukrajinu a do EÚ), jeseň 2006 (zastavenie dodávok ropy do Litvy) a teraz, v týchto dňoch, zastavenie dodávok ropy ropovodom Družba cez Bielorusko ďalej na Ukrajinu a do strednej Európy.
Hlavnú a rozhodujúcu príčinu musíme hľadať v politickej oblasti. Dnešná garnitúra, ktorá ovládla Kremeľ a aj plynárenský monopol Gazprom, rozhodujúce ropné spoločnosti a plne získala politickú aj manažérsku kontrolu nad exportom ropy a plynu, sa rozhodla používať export energetických surovín ako nástroj zahraničnej politiky. To je zásadný rozdiel oproti ére prezidenta Jeľcina, keď jednak Kremeľ priamo neriadil energetické podniky (skôr naopak, strácal nad nimi postupne kontrolu) a jednak zámerne sa rozhodol nepoužívať ropu a plyn ako nástroje zahraničných vzťahov. Tento obrat však nenastal až teraz. Už v marci 2000, teda hneď po príchode do Kremľa, Vladimir Putin deklaroval, že export uhľovodíkov sa musí odvíjať od geostrategických záujmov Ruska. V októbri 2005 v hornej komore ruského parlamentu, Soviete federácie, minister zahraničných vecí Sergej Lavrov označil ropu, plyn a elektrickú energiu za hlavné nástroje zahraničnej politiky Ruska vo vzťahu ku krajinám Spoločenstva nezávislých štátov.
Samozrejme, tento vývoj má aj silné ekonomické pozadie. Kým boli ropa a plyn na svetových trhoch lacné, a ceny pre Bielorusko a Ukrajinu ešte nižšie, cenový rozdiel Gazpromu a ropným spoločnostiam výrazne kompenzovali úspory na tranzitných poplatkoch, pretože tie boli v týchto krajinách tiež výrazne pod bežnou európskou úrovňou. Inak povedané: čo prerobil Gazprom na lacnejších cenách plynu, to sa mu do značnej miery vrátilo na menších poplatkoch za tranzit. Teraz, keď ceny ropy a plynu rekordne vzrástli, už náklady na ich tranzit do Európy netvoria takú významnú položku.
Kremľom zavádzané tzv. trhové ceny a princípy do obchodovania s energetickými surovinami s Ukrajinou a Bieloruskom majú aj európske súvislosti. Rusko vyhrocovaním situácie veľmi účinne spochybňuje spoľahlivosť tranzitných krajín, vnáša nepokoj medzi svojich európskych zákazníkov a vytvára si tak vhodné obchodné a psychologické prostredie na presadzovanie výstavby nových plynovodov a ropovodov, ktoré obchádzajú tieto krajiny. Bez "kohútikových" škandálov by bolo oveľa zložitejšie presvedčiť partnerov v EÚ, aby súhlasili a v konečnom dôsledku vlastne financovali výstavbu nových potrubí. Ich výstavba by mala zmysel len vtedy, ak by malo dôjsť k výraznému zvýšeniu dodávok nad kapacitné možnosti terajších sietí spájajúcich sibírske ložiská s európskym trhom. Lenže podľa samotných ruských prognóz sa export plynu zvýši v horizonte 10 rokov len zhruba o 20 mld. kubíkov. Avšak prepravná kapacita prvej línie nového plynovodu cez Baltské more v roku 2010 má mať kapacitu 27,5 mld. kubíkov a v prípade výstavby druhej línie sa dokonca zvýši na 55 mld. kubíkov. Navyše Gazprom s podporou Kremľa a maďarských partnerov uvažuje aj o juhoeurópskom plynovode cez Čierne more a Turecko do Talianska, na Balkán až do Maďarska s kapacitou ďalších 15 mld. kubických metrov ročne.
Pre Slovensko to znamená, že jeho doterajšia kľúčová pozícia v tranzite plynu sa môže po roku 2010 výrazne oslabiť. Jednoducho každý plynovod, ktorý obíde Ukrajinu, obíde aj Slovensko a vytvorí tak voľné prepravné kapacity na export plynu z Ruska do EÚ. V prípade ropy ruské plány hovoria o stagnácii, ba dokonca obmedzení exportu do Európy cez ropovod Družba na úkor pre Rusko výhodnejších morských trás cez Baltské a Čierne more.
Toto je perspektíva najbližších rokov, ktorú Slovensko nebude môcť ovplyvniť, pretože súvisí s geostrategickými záujmami Ruska na Ukrajine alebo v Bielorusku.
Karel Hirman, energetický analytik