Rekordne nízka volebná účasť v sobotňajších voľbách do orgánov VÚC priniesla mnoho podnetov na zamyslenie všetkým relevantným politickým stranám. Najväčšmi však Smeru-SD. Práve táto strana totiž postavila v poslednom období svoju taktiku nie na zdôrazňovaní programových rozdielov, ale na zdrvujúcej a často populistickej kritike vládnych strán. Víťazstvo pravice vyslalo sociálnym demokratom jasný signál o kontraproduktívnosti ich stratégie.
Robert Fico argumentuje, že kritika vlády je "svätým" právom opozície. To je síce pravda, ale len polovičná. Každá rozumná opozičná strana okrem kritiky exekutívy stavia aj na ponuke alternatívnych riešení. Jednoducho voličom nestačí len povedať, že toto sú tí zlí, ale musí im zároveň dať vecne a zrozumiteľne na vedomie, v čom chce ich život zlepšiť a akými nástrojmi sa to pokúsi urobiť. Stavať len na rečiach o žumpe v parlamente a kupovaní poslancov je na zmysluplnú opozičnú politiku zúfalo málo. Stačí sa pozrieť na programové dokumenty napríklad opozičných britských konzervatívcov či českej ODS a porovnať ich s programovými dokumentmi na internetovej stránke Smeru-SD. Každému, kto tak urobil, je jasné, o čom je reč.
Neobstojí ani Ficov argument, že pri takej nízkej účasti sa nedajú formulovať objektívne závery o sile jednotlivých politických strán. Problémom v prípade Smeru-SD je však práve nízka účasť. Aj tá totiž naznačuje, že Smerom zvolený spôsob komunikácie pravicovým stranám výraznejšie neškodí. Sociálnym demokratom však, naopak, neprináša reálne rozšírenie ich voličskej základne. Vyrába totiž najmä protestných voličov. Znechutených a frustrovaných, ktorí nevidia žiadne politické východisko.
Keby sa sociálnym demokratom podarilo zmobilizovať len tretinu voličov, ktorí im v prieskumoch volebných preferencií deklarujú podporu, stali by sa suverénnym víťazom volieb. To aj bez ohľadu na väčšinový volebný systém, keďže aj v regionálnych voľbách sa voliči rozhodovali najmä podľa straníckych tričiek. Významne by tiež pomohli zvýšiť volebnú účasť. Nestalo sa tak. Protestní voliči sú totiž ochotní prejaviť svoj politický názor len jediným spôsobom -- keď ich o to požiadajú anketári z agentúr, ktoré uskutočňujú prieskumy verejnej mienky. Vtedy zväčša podporia najväčších kritikov. Táto virtuálna podpora však voľby nevyhráva.
StoryEditor