Francúzi neraz ukázali, že vedia ísť proti väčšine. Pod vedením Charlesa de Gaulla vystúpili z vojenských štruktúr NATO. Jeho ideový nasledovník Jacques Chirac už krátko po svojom nástupe do prezidentskej funkcie v roku 1995 obnovil vojenské jadrové skúšky, čo svet, vychutnávajúci si dozvuky eufórie po páde Berlínskeho múra, neprijal s pochopením. Chirac sa tiež nebál ísť do politického konfliktu so Spojenými štátmi kvôli Iraku, pričom stihol ešte uraziť budúce členské krajiny Európskej únie, ktoré sa postavili na stranu Američanov. Francúzsky prezident vtedy poznamenal, že tieto krajiny nevyužili správny moment na to, aby "čušali". Nedeľňajšie referendum o euroústave však odhalilo, že dnes je Chirac v prvom rade v konflikte s väčšinou svojich voličov.
Je to iba zopár rokov, čo Chirac predstavil myšlienku "dvojrýchlostnej" Európy. Podľa neho sa krajiny, ktoré majú záujem o užšiu integráciu, nemajú zdržiavať zaostávaním tých pomalších, ale majú vytvoriť akési zdravé jadro v únii. Jeho lídrami by, samozrejme, boli Francúzsko a Nemecko. Hoci Chirac vždy vystupoval ako jasný zástanca európskej integrácie i rozšírenia, z jeho vyjadrení bolo cítiť, že sa obáva o postavenie Francúzska v únii. Záujmy Francúzska však nakoniec "neprevalcovali" noví členovia, ale samotní francúzski voliči. Svojím "non" rozhodli, že žiadna európska ústava teraz nebude. Čiže ani integrovanejšia Európa.
Sú teda Francúzi nielen protiamerickí, ale aj protieurópski? Nie. Treba však porozumieť tomu, čo práve prežívajú. Francúzi stáli na začiatku európskej integrácie a zvykli si, že "oni" rozhodujú a EÚ znamená najmä prínosy. Pred posledným rozšírením v internetových diskusiách zaznievali obavy z budúcnosti krajiny vo "veľkej" Európe a z masového príchodu Východoeurópanov na ich pracovný trh. Tieto obavy sa nenaplnili, oveľa väčším problémom sa ukázala rastúca konkurencieschopnosť ekonomík nových členských štátov. Francúzsky "socializmus" sa ocitol v životnom nebezpečenstve. Francúzi nechcú vidieť, že únia sa musí zmeniť tak, ako sa mení svet. Práve na to ju mala pripraviť euroústava, ktorú teraz Francúzi z obáv pred ďalšou liberalizáciu únie stopli.
Výsledok francúzskeho referenda nie je pre všetkých Európanov zlou správou. Holanďania, ktorí budú o euroústave hlasovať zajtra, majú alibi. Podľa prieskumov voliči ústavu nepodporia, nemusia byť však kvôli tomu hysterickí - jej ratifikáciu predsa pokazili už Francúzi! Určite aj Tony Blair to vníma ako dobrú správu - so sľúbeným referendom vo Veľkej Británii sa nemusí ponáhľať. A možno ani vôbec nebude, keď vlastne nebude o čom rozhodovať. Zadosťučinenie pociťoval možno aj jediný euroskeptický líder členskej krajiny - český prezident Václav Klaus. K bruselským výzvam na pokračovanie procesu ratifikácie môžu byť teraz hluchí nielen v Česku, ale aj v ďalších problémových krajinách - v Poľsku a Dánsku. Nikto im nemôže nič vyčítať. Veď ani Francúzi nevyužili správny moment, aby povedali áno...
StoryEditor
Komentár HN: Koho potešili Francúzi
Francúzi neraz ukázali, že vedia ísť proti väčšine. Pod vedením Charlesa de Gaulla vystúpili z vojenských štruktúr NATO. Jeho ideový nasledovník Jacques Chirac už krátko po svojom nástupe do prezidentskej funkcie v roku 1995 obnovil vojenské jadrové skúšky, čo svet, vychutnávajúci si dozvuky eufórie po páde Berlínskeho múru, neprijal s pochopením.