Krízová legislatíva Slovenska sa za posledných päť rokov rozvinula. Aj tak vzniká otázka, či pripravuje ekonomiku na všetky aktuálne hrozby, menovite energetické. Súčasná ruská energetická politika či operatívna prax dávajú dostatočné signály, aby si politici položili otázku, či je slovenská krízová legislatíva dostatočná a ako na to zareaguje dlhodobá koncepcia v energetike
Počas prvých rokov existencie "mladej republiky" v tejto oblasti platil iba zákon o obrane ČSSR. Ako prvá modernejšia norma bol v roku 1994 prijatý zákon o štátnych hmotných rezervách.
Až v roku 2001 sa po dlhej diskusii podarilo prijať zákon o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov. Premieta sa v ňom požiadavku EÚ, aby členské štáty zabezpečovali zásoby ropy a ropných výrobkov na 90 dní spotreby.
V závere mandátu predošlej vlády boli pripravené a prijaté ďalšie predpisy pre prípad krízového fungovania ekonomiky aj celého štátu. Predovšetkým ústavný zákon o bezpečnosti štátu a nadväzujúce zákony, zákon o riadení štátu v krízových situáciách, ktorý vypracovalo ministerstvo vnútra a zákon o hospodárskej mobilizácii z dielne ministerstva hospodárstva. Do tohto systému zapadá aj zákon o obrane SR, ktorý až v roku 2002 nahradil zmienený zastaraný socialistický zákon.
Mobilizačný zákon je čudný hybrid. Dáva rámec na prežitie obyvateľstva v krízových situáciách a chce zabezpečiť činnosť ozbrojených síl v tomto čase. Nerieši otázku, ako by sa na toto obdobie mali pripraviť dôležité infraštruktúry ekonomiky. Uvádza sa tam, že medzi opatrenia hospodárskej mobilizácie patrí aj "regulácia rozvodu a spotreby elektrickej energie a tepla a regulácia distribúcie a spotreby plynu". Konkrétnejšie nástroje ani koncepčné opatrenia tu nie sú, nie je tu ani odkaz na energetický zákon.
Je možné, že existujú nástroje medzi štátom a energetickými podnikmi, ak ich štát považuje za subjekty hospodárskej mobilizácie. Ministerstvo o nich neinformuje. Podľa tohto zákona sa záujmy hospodárskej mobilizácie majú napĺňať aj pri privatizácii. Nevedno, či vôbec vláda prijala prierezový dokument, ktorý by tieto záujmy aspoň popisoval, keď ich už nechce verejne deklarovať. Preto vzniká podozrenie, že na predchádzanie krízam z nedostatku energií štát nie je systémovo pripravený, pravda, ak nepočítame dispečerské opatrenia. Neplatí to o ropnej núdzi. Zmienený zákon o ropných zásobách, nadväzujúce predpisy a ďalšie koncepčné dokumenty sú lepším príkladom. S naplnením požiadavky tohto zákona má však štát problémy, prinajmenšom preto, že na to potrebuje miliardy.
Krízová stratégia pri ostatných energetických odvetviach -- plyn, elektroenergetika a teplo -- by mala byť obsiahnutá v energetickej politike. Tú ministerstvo konečne predložilo vláde. Azda sa z nej verejnosť dozvie, ako sa energetické firmy aj odberatelia majú pripraviť na hroziace energetické krízy.
Od apríla 2004 platí únijná smernica o opatreniach na zaistenie bezpečnosti dodávok zemného plynu. Ako mnohé eurosmernice, aj táto je pomerne rámcová. Dáva vláde možnosti ukladať plynárom povinnosti napríklad pri prevádzke zásobníkov, odberateľom, aby mali v zálohe alternatívne zdroje energie. Bude zaujímavé sledovať, čo z tejto smernice sa dostane do celkom rozvetvenej slovenskej krízovej legislatívy. Času je málo, lebo smernica musí byť v máji už v zbierke.
StoryEditor