Hromadná požiadavka manažérov

Zrušiť Úrad pre štátnu službu. Nie je to len jeden návrh jedného koaličného poslanca, ale hromadná požiadavka vedenia štátnych inštitúcií.
V zásade majú proti úradu (a tiež platnému, už 16-krát zlepšovanému zákonu o štátnej službe č. 312/2001 Z. z) dve skupiny výhrad.
Centralizácia rozhodovacích personálnych kompetencií napriek istému uvoľneniu novelami (prijímanými ad hoc, keď sa ukázali slabé miesta systému) obmedzuje činnosť ministerstiev a ďalších ústredných orgánov. Nezodpovedá moderným potrebám a narušuje jeden zo základných princípov riadenia -- že rozsah zodpovednosti musí byť totožný s rozsahom kompetencií. Zákon o štátnej službe uberá inštitúciám isté personálne právomoci a presúva ich na Úrad pre štátnu službu -- ten však za výsledky rezortu zodpovednosť nenesie. Štyri roky pôsobnosti úradu nedokazujú naplnenie pôvodného zámeru -- vytvorenie apolitických funkčných zostáv, ktoré by nepodliehali politickým vplyvom a nemenili by sa po každých voľbách či turbulenciách v koaličných stranách. Tento cieľ aj pri existencii Úradu pre štátnu službu ostáva vo vzduchu, lebo víťazné koalície si nájdu spôsob, ako obsadiť tie miesta, ktoré chcú. Len je to zdĺhavejšie a ťažšie. Spor o potrebe či nepotrebe Úradu pre štátnu službu je v prvom rade o práve politických strán obsadiť si kľúčové miesta v štátnej správe. Súvisí to so stavom politickej kultúry, ale tú nevyrieši ani jeden zákon, ani jeden úrad. Ale je to aj o tom, či má manažér -- tam v tejto súvislosti patrí aj minister -- mať možnosť vybrať si nielen užší, ale aj širší okruh spolupracovníkov. Zrejme áno. A je lepšie, ak sa tak deje v zákonnom rámci ako rôznymi nedôstojnými formami, ako otváraním elektronickej pošty, kontrolou presného príchodu do práce či zadávaním nesplniteľných úloh.
Druhá vec, a o tom sa hovorí menej, je administratívne zaťažovanie inštitúcií. Napríklad systém hodnotenia. Len inštrukcie mali 30 strán, formulár šesť, stojí to mnoho času. Pritom šéfovia úradov dokážu stanoviť (a v interných hodnoteniach aj stanovujú) výstižnejšie kritériá, ušité na konkrétnu pôsobnosť hodnoteného manažéra, a vyhodnocujú ich plnenie. Zglajchšaltované univerzálne hodnotenie má pramalý význam pre inštitúciu a napokon i pre Úrad pre štátnu službu. Pri výberových konaniach úrad deleguje právomoci na šéfa inštitúcie, ale výsledky musí potvrdiť. Má to logiku?
Ak by sme mali prísť o európske peniaze na prípravu a tréning štátnych úradníkov, tak by úrad v istej podobe mal prežiť. Ale radšej ako vzdelávacia agentúra než firma na komplikovanie života manažmentu štátnych úradov.