Vysoké teploty, veľké dažde a k tomu dva mesiace neúspešného vyjednávania o vláde -- kto v Česku ešte nie je unavený, nech sa prihlási v Strakovej akadémii. Vyčerpanie však, napriek socialistom vo vláde, nie je rozdelené rovnomerne. Obyčajnému človeku stačí zavrieť noviny a vypnúť televízor, novinár si oddýchne po príchode z práce, predseda občianskych demokratov Topolánek už od vyčerpania takmer nevidí. Pretláčať sa s buldozérom sa nedá celé leto.
Topolánek nastupoval na post predsedu ODS po jej ikonickom zakladateľovi Václavovi Klausovi, ktorý novému lídrovi vyčítal nevýraznosť a prázdnotu už pri jeho nástupe. Ťažko odstrániteľná nálepka vydržala na Topolánkovom čele štyri roky -- do volebnej kampane, ktorá mala ukončiť opozičné živorenie a ukázať, že tento Ostravčan sa vyrovná pražským chlapcom Klausovi a Paroubkovi. Žiaľ, nepodarilo sa. Nominálny víťaz volieb a človek poverený zostavením vlády má dnes, paradoxne, zo všetkých relevantných hráčov najmenší manévrovací priestor. Vohnal sa doň aj sám -- začal zostavovať vládu, ktorá nemá podporu parlamentu. Tlačia ho aj iní. Prezident i dosluhujúci premiér by ho najradšej videli v kúte koalície s ČSSD, menšie skorokoaličné strany ho pchajú do nepriechodnej prechodnej vlády. Topolánkov nápad s menšinovým kabinetom je asi poslednou a veľmi malou šancou vyjsť z boja bez plastiky tváre.
Vydržať v koži Mirka Topolánka je nad Topolánkove sily. Je dooškieraná, svrbí, červenie... Slnko, dážď a vyjednávania ju za dva mesiace takmer znehybneli -- v ktorom kúte nakoniec skončí, tak určia iní. Kráčať sa v nej nedá, vyskočiť by azda ešte šlo.
StoryEditor