Nemať veľké oči

Už pár dní sme sledujeme dianie v Turíne. Je to veľkolepá šou, plná úspechov a sklamaní. Dočkali sme sa aj prvej zimnej olympijskej medaily.
Možno si tu pripomenúť, že kandidátom na usporiadanie tohtoročných hier boli Tatry. Na kampaň sa z verejných zdrojov vynaložilo priamo 80 miliónov, ďalšie peniaze nepriamo. Neuspeli sme. A boli by sme sa zmohli na organizáciu a najmä financovanie olympiády? Zniesli by to naše minihory? Ako by zmenila víchrica v novembri 2004 prípravu hier, výstavbu športovísk? Nemuseli by sme hry odrieknuť?
Je dobre, že o ďalších kampaniach za usporiadanie hier v Tatrách nepočuť. Sú lacnejšie spôsoby na zviditeľnenie našich hôr. Fakt je, že tým, ktorí za zimné hry u nás ďalej horlia, nádeje klesajú. Športový festival je každé štyri roky rozsiahlejší a drahší, žiada si veľké obete od krajiny, ľudí a prírody. Albertville, so svojimi opustenými objektmi, je mementom. A pritom Francúzi vtedy už mali za sebou zimné hry v Chamonix v roku 1924 (vôbec prvé) a generačne kontaktné v Grenoble v roku 1968.
Že sa dá na olympijských hrách zarobiť? Dá, do krajiny prichádza množstvo ľudí a peňazí, zvyšuje sa efektívny dopyt, olympijské objekty spravidla slúžia ďalej. Ale predtým sú potrebné rozsiahle súkromné i verejné investície, ktorých návratnosť je dlhá a často neistá.
Navyše, inakšie je to všetko v bohatej krajine, iné v takej, ako sme my. Iné je to robiť vo veľkých, trebárs alpských horstvách, iné v malých Tatrách.
Je rozumné zvážiť svoje možnosti a trúfať si viac tam, kde sú väčšie predpoklady úspechu. A my nie sme zimná športová veľmoc -- ani finančne, ani organizačnými možnosťami.