Bezpečnosť nie je na smiech

Energetická bezpečnosť bola doteraz vysmievaný pojem. Čohože sa báť -- ponuka zdrojov tu je, aj keď s kolísaním cien a celkovo rastovou tendenciou. Dodávky ruského plynu a ropy sú garantované zmluvami, aké-také poruchy spôsobili vždy len technické problémy. Sme tranzitnou krajinou, čo pozíciu Slovenska ešte zlepšuje.
Zanedbanie energetickej stratégie v uplynulých trinástich rokoch má v zásade dve príčiny. Prvou je neustále odkladanie rozhodnutí, do istej miery zapríčinené istotou, že sa nič nemôže stať. Česko už v minulom desaťročí napriek tomu, že ropovod Družba nebol plne vyťažený, vybudovalo ropovodné spojenie Kralupy -- Ingolstadt a vytvorilo tak alternatívnu cestu (nielen pre krízové stavy). Na Slovensku sa nevenovala dostatočná pozornosť alternatívnym cestám -- či už prepojeniu na západnú Európu (Schwechat), alebo ropovodu Adria z chorvátskeho prístavu Omišalj. Navyše, vágny bol prístup pri budovaní a vysporiadavaní zásobníkov plynu a ropy, kde stále neplníme kapacitnú požiadavku Európskej únie.
Druhou príčinou je, že pri energetike, plyne a rope sa stretávajú záujmy finančných a investičných skupín. Tie sa premietajú do obsadzovania významných pozícií v orgánoch spoločností so štátnym vlastníctvom a do postov na ministerstve hospodárstva. Koncepcie sa neustále modifikovali a fakticky paralyzovali. Dosiahnuť za takejto situácie zhodu na stanovení priorít a smerovaní investícií, ktorá by prekročila horizont nielen jedného volebného obdobia, ale čo i len jedného ministra (od marca 1993 ich bolo 13), bolo ťažké.
Slovensko už nakupuje ropu a plyn sa svetové ceny, preto by sa nám nemalo stať to, čo Ukrajine. No môžeme doplatiť na politické a ekonomické nezhody mocných hráčov. V sobotu a nedeľu nám tŕplo, cítili sme sa bezmocní. Nemuseli by sme nimi byť, ak by vláda pred trinástimi rokmi, ale i neskoršie vlády prejavili viac prezieravosti. Napokon, v súvislosti so sieťovými odvetviami sa v programovom vyhlásení hovorí len o cenách a trhu. Pritom práve energetická stratégia (bezpečnosť) je jednou z mála povinností štátu, ktorej sa ani pri úplnej privatizácii nemôže vyhnúť.