Európskym diplomatom sa nepodarilo presvedčiť Turecko, aby prestalo odmietať uznanie Cypru. Toto zablokovanie má konkrétny dosah: Európska komisia odporúča pozastaviť vstupné rozhovory. Tento moment by mal byť príležitosťou na prehodnotenie vzťahov EÚ a Turecka.
Vzťahy od úplného začiatku vychádzajú z falošných základov. EÚ a jej členské štáty niekoľkokrát potvrdili dobré úmysly voči Turecku, ktoré je však ťažkým partnerom. Turecko, na ktorého čele stoja veľmi kvalitné osobnosti hľadiace smerom na Západ, sa nechalo uniesť svojím elánom a priveľmi očakávalo pomoc od Európy. Naostatok Európa ju nikdy Turecku neodoprela a pomáhala stabilizovať a modernizovať túto veľkú, krehkú a rozdelenú krajinu, ktorá stále hľadá svoju ustálenú identitu.
Ako ináč si môžeme vysvetliť túto zostrenú citlivosť a nacionalizmus, pochádzajúce akoby z iných čias. Turecko nečelí žiadnej zahraničnej hrozbe. A preto sa aj zrodila myšlienka prijatia do EÚ. Myšlienka zvláštna, odporujúca zdravému rozumu: vieme si predstaviť, že hlavný európsky štát, aspoň z aspektu počtu obyvateľov a veľkosti, leží na ázijskom kontinente?
Štáty únie podobne ako aj tureckí činitelia v minulosti zanedbali svoju hlavnú povinnosť: diplomacia má svoje pravidlá rovnako ako hranice. Nedá sa ísť veľmi ďaleko bez podpory ľudí. Nedá sa ísť proti zdravému rozumu. Politika prijímania do únie vo veľmi rýchlom tempe vedie k presne opačnému výsledku, ktorý sme očakávali - stavia národy proti sebe namiesto toho, aby ich zbližovala. To je potrebné zmeniť.
Turecko a Európa majú toho veľa, čo môžu spoločne urobiť. Každý má však dosť svojich vlastných problémov a nie je potrebné ich ešte rozmnožovať. Turecko musí potvrdiť svoju rozvíjajúcu sa modernosť - udržať dobré vzťahy so všetkými susedmi, vyriešiť otázku menšín a v štáte zaviesť laický režim založený viac na všeobecnom súhlase než na donútení.
Pokiaľ ide o Európu, tá musí najprv vyriešiť otázku svojho územia. Nie je veľkým trhom a ani celkom so spoločne zdieľanými hodnotami. Je čoraz viac atraktívnym činiteľom, ktorému sa dostáva čoraz viac pozornosti.
Žiadna z týchto požiadaviek nevylučuje spoluprácu, priateľstvo, výmenu všetkého druhu a dobré vzťahy. Naopak, mali by umožniť silnejšie väzby na akceptáciu rozdielov. Každá iná cesta, predovšetkým prístupové rokovania, nevyhnutne bude smerovať k súboju modelov, kultúr a národov. Turecko bude chcieť rokovať o všetkých pravidlách klubu, do ktorého by rado vstúpilo. Už aj začalo.
Európa však nebude môcť zájsť ďaleko bez toho, aby nejako spochybnila svoju vlastnú existenciu, teda pravidlá, ktoré si sama určila. Preto sú rokovanie nevyhnutné.
Európska komisia, ktorá sa stará o všeobecné záujmy únie, by sa mala ujať svojej zodpovednosti, nezhadzovať ju na iných a zastaviť mechanizmus rozširovania založený na kritériách nejestvujúcej strategickej reflexie. Členské štáty by mohli podľa vzoru nemeckej kancelárky Angely Merkelovej navrhnúť Turecku iné formy privilegovaných vzťahov.
Turecko musí takisto pochopiť, čo je to Európa, a prestať ju využívať v prospech cieľov domácej politiky. Je na tejto veľkej krajine, aby sa pustila do riešenia cyperského problému či vzťahov s Arménskom. Prvé gesto má vždy urobiť ten silnejší.
Francúzi tiež prekonali svoju históriu, keď vykorenili nacionalizmus a povzniesli sa nad spory z minulosti. To isté majú právo urobiť aj ostatní.
(Článok je prevzatý zo servisu agentúry ČTK a bol napísaný pre francúzsky denník Le Figaro.)
Jean-Dominique Giuliani, prezident Nadácie Roberta Schumana