Vždy, keď sa objavia výskumy o tom, ako ľudia trávia voľný čas, píše sa o nekonečných hodinách strávených pre televíznou obrazovkou. Najčastejšie sa hovorí o deťoch a tínedžeroch. No z toho, čo vidím okolo seba, jasne vychádza, že deti a tínedžeri sa pozrejú najmä na to, čo ich baví. Skutočne rizikovou skupinou, odsúdenou čakať na svoju blízku či vzdialenú smrť v modrej žiare televízorov, sú ľudia po päťdesiatke. Dôležité nie je len to, čo pozerajú, ale aj ako pozerajú. Oni totiž civia na čokoľvek. Hundrú na kvalitu, donekonečna hovoria, že niet čo pozerať, no pritom neprestávajú prepínať a civieť. Na konci dňa sa otrávene z posledných síl zodvihnú a odvlečú do spálne. Ďalší zabitý deň je úspešne za nimi. Mnohé z ich detí sa sťažujú, že pri návšteve rodičov nachádzajú namiesto živých bytostí akési polomŕtvoly s teplými papučami na nohách a apatickým výrazom v tvári. Dianie okolo nich ich príliš nezaujíma. Je jedno, či ich deti prídu domov na jediný deň alebo na týždeň, pretože ich normálne dokážu vnímať iba na pár hodín prvého dňa, keď sa pachtivo dožadujú klebiet. Potom sa definitívne vracajú do svojho televízneho sveta a jedinú intimitu, ktorú potomkom ponúkajú, je spoločné sedenie pred televízorom. Ak trucovité deti odídu vedľa, rodičia sa sťažujú, že si ich nevšímajú.
Práve deti bývajú hlavnou výhovorkou, prečo sa ich život skončil tak žalostne. Údajne ich výchova detí pripravila o všetky záujmy a koníčky, pretože na ne nemali čas. Tvrdia to aj vtedy, keď už sú deti dávno preč z domu a mali kopu času niečo so sebou urobiť. Zvyčajne neurobili nič, iba si sadli.
StoryEditor