O novom slovenskom prezidentovi bolo v podstate rozhodnuté, len čo bol známy definitívny a oficiálny zoznam kandidátov na hlavu štátu. Nie preto, že by si ľudia vyberať nechceli, ale preto, že lídri kľúčových politických strán žiadnu zmenu nepotrebujú.
A ich odporúčanie je pre väčšinu voličov jediným jasným signálom, pretože prezentáciu akýchkoľvek silných tém v kampani limitujú ústavou dané kompetencie hlavy štátu. Relevantné politické špičky totiž schválili v parlamente nielen všeľudové hlasovanie o najvyššom ústavnom činiteľovi, ale aj jeho manévrovací priestor, ktorý z neho robí papierového tigra. Aj preto viacerí kandidáti využili kampaň v prospech zviditeľnenia seba a svojich politických subjektov, ktoré reálne využijú až v kampani k parlamentným voľbám. Vzhľadom na skutočné možnosti prezidenta totiž zmena môže nastať iba v prezidentskom paláci, ale nie na Slovensku - tú umožňujú práve iba parlamentné voľby. To nie je žiadna tragédia, ale iba zbytočne zaplatená nuda v kampani.
Kampaň k prezidentským voľbám však svoj význam mala: v plnej nahote obnažila súčasnú pozíciu a sebadôveru lídrov vládnych a opozičných strán. Zatiaľ čo Robert Fico a Ján Slota sa jasne a verejne postavili za svojho človeka, Mikuláš Dzurinda, Pavol Hrušovský a Pál Csáky nič podobné neriskovali - vysvetlenie chodí každý mesiac v prieskumoch (ne)dôveryhodnosti verejných činiteľov. Zatiaľ čo Vladimír Mečiar zase využil kampaň na vybavovanie si osobných účtov so svojou bývalou straníckou dvojkou, jeho osamelý (ne)stranícky kandidát "zápasil" s verejnosťou o tom, kto vlastne je.
Napriek tomu všetkému nie je dobré zmieriť sa s tým, že karty rozdal niekto vopred. Ak vás to štve a máte pocit, že je zbytočné čakať až na parlamentné voľby, choďte k voľbám v sobotu a dajte politickým špičkám najavo, že občas s vami rátať musia. Aj slabý prezident bude totiž prezidentom nás všetkých.
Peter Vavro, šéfredaktor HN