Bol včerajší štrajk najväčším protestom od roku 1989? Dosahy štrajku železničiarov z roku 1997 boli z národohohospodárskeho hľadiska citeľnejšie. Včera "bolelo" len to, že hodinu nešli vlaky a električky - a koho bolelo niečo naozaj, toho v nemocnici ošetrili. Pre rôzne výluky, poruchy pendolina či výstavbu koridorov je hodinové meškanie na železnici úplne bežnou vecou.
Keby neexistovali rozhlas a televízia, o štrajku by vedel málokto. Prekvapujúce bolo len zablokovanie pražskej severojužnej magistrály. Tu sa časť odborov po prvýkrát priblížila k francúzskej razantnosti a keby mala prejsť sanitka, mohli byť dôsledky vážne.
Na samotnom štrajku zarazí absencia cieľov a ultimát. Odborárom sa všeličo nepáči, ale čo chcú a dokedy? Chcú, aby odstúpila vláda? Chcú, aby vláda zrušila to, čo sama schválila? Máme platiť ministrov za to, že nebudú nič meniť a navrhovať a len sedieť v kancelárii a pozerať z okna?
Ďalšia vec je načasovanie štrajku -prečo odborári štrajkujú teraz, a nie v čase, keď sa väčšina reforiem schvaľovala? Ide o senátnu kampaň pána Štěcha (predseda českého odborového zväzu) a ďalších? Odborom prekáža inflácia. Tá však zaskočila celý svet a zvýšenie DPH sa na nej podpísalo len sčasti. A poplatky u lekára či vyšší vek na odchod do dôchodku by presadila každá vláda bez ohľadu na ideológiu. Odbory dávajú vláde veľmi opatrne pečiatku zaslúžilých reformátorov. Na občasné protesty odborov si musíme zvykať, vo svete sú bežné. Kto by napokon čakal, že by odbory podporovali pravicovú koalíciu?
Otázka však nestojí tak, či majú odborári protestovať, ale ako a či vôbec má vláda na ich protesty reagovať. Pre vládu je zatiaľ povzbudzujúce predovšetkým to, že v súkromnom sektore sa o protestoch neuvažuje.
Jan Macháček, redaktor Hospodářskych novín