Slovensko spolu s Bulharskom ako jediné dve krajiny EÚ boli vážne postihnuté začiatkom januára zastavením dodávok ruského plynu cez Ukrajinu do Európy. Bulhari vo svojich bytoch mrzli, na Slovensku bola odstavená výroba. Prečo naši susedia, Maďari, Poliaci, Česi, Rakúšania a ďalší fungovali naďalej v normálnom režime a vedeli nám dokonca pomôcť s dodávkami plynu? Pretože Slovensko aj Bulharsko boli odkázaní na jediný zdroj plynu a na jedinú dopravnú trasu, kým naši susedia majú aspoň časť plynu z iných zdrojov ako z Ruska. Kľúčovým problémom pre Slovensko bol a stále ostáva nulový prítok plynu z východu cez Veľké Kapušany. Pokiaľ sa nevyrieši "kapušanská nula", dovtedy nám hrozí zopakovanie januárových udalostí. Naším problémom nie sú podzemné zásobníky plynu. Prítok plynu z Ruska pokrýva zhruba polovicu denného odberu v zimných mesiacoch, zvyšok denného odberu je pokrývaný práve zásobníkmi na Záhorí. Tie nikdy neboli, a ani z technického a ekonomického hľadiska nemôžu byť dimenzované na to, aby boli schopné riešiť nulu v Kapušanoch. Ich denný výtlačný výkon je limitovaný. Skladovať každoročne neúmerne vysoké zásoby plynu pre prípad podobnej krízy je zase ekonomicky neúnosné a výrazne by to zaťažilo cez ceny plynu aj spotrebiteľov. Zásobníky všade na svete slúžia len na pokrytie špičkových odberov v zime, pričom prítok plynu od dodávateľov musí ostať zachovaný. Práve preto všetky zodpovedné plynárenské spoločnosti a sústavy majú zabezpečené dodávky plynu minimálne od dvoch rôznych dodávateľov, s minimálne dvoma nezávislými vstupnými bodmi do sústavy.
Slovenský plynárenský systém predišiel kolapsu vďaka tomu, že mu ponúkli svoj plyn E.ON Ruhrgas, Gaz de France-Suez a RWE Transgas, ktorý mali k dispozícii na nemeckom trhu. A vďaka tomu, že český RWE Transgas ho mohol technicky reálne prepraviť z Nemecka cez Česko na Slovensko. A tento plyn nám vedeli ponúknuť preto, lebo do Nemecka prúdil v maximálnych objemoch plyn z Nórska, Holandska a cez plynovod Jamal aj z Ruska.
Nemci, Francúzi a Česi skladujú svoj plyn na území Slovenska od prvej polovice 90. rokov, keď tu nikto ani len nechyroval o privatizácii. Bola to práve spoločnosť Gaz de France, ktorá uskutočnila prvú veľkú investíciu do slovenskej energetiky. Investovala do výstavby podzemného zásobníka plynu v spoločnosti Pozagas a do jeho prepojenia na rakúsky Baumgarten. Bez týchto investícií, bez týchto dlhodobých kontraktov na skladovanie plynu, by sa zásobníky nemohli rozvíjať. Naše plynárenstvo potrebuje udržať týchto zákazníkov a prilákať ďalších. Žiadať od nich, aby na svoj účet riešili náš strategický problém -- kapušanskú nulu -- je absolútne kontraproduktívne, a hlavne ten problém ani nerieši. Jednoducho svoj plyn uskladnia inde a naše zásobníky ostanú nevyužité.
Slovensko si musí ešte raz vážne prehodnotiť svoje strategické energetické záujmy. V oblasti plynárenstva je to určite udržanie čo najväčšieho objemu tranzitu ruského plynu. V tomto sú naše záujmy absolútne totožné s Ukrajinou. Každý plynovod, ktorý má obísť jej územie, totiž obchádza automaticky aj nás. Ruské projekty plynovodov cez Baltské a Čierne more nie sú v súlade so záujmami Bratislavy už aj preto, lebo príjem štátneho rozpočtu z daní a dividend SPP určite výrazne klesne z úrovne 10 -- 15 mld. Sk, ktoré dosahovali po privatizácii podniku. Obídenie Ukrajiny znamená aj stratu stoviek pracovných miest na slovenskom tranzitnom plynovode, zvlášť na východe Slovenska, pretože dôjde k odstaveniu minimálne jednej kompresorovej stanice.
Reálna diverzifikácia aspoň 15 percent objemu ročnej spotreby plynu, vhodné prepojenia so susednými sústavami a udržanie tranzitu sú tie výzvy, ktoré musí slovenská vláda spolu s ďalšími dvoma akcionármi v SPP akútne riešiť. Inak plynárenstvo nemôže obnoviť svoje dobré meno stabilného a spoľahlivého dodávateľa, aké malo pred januárom 2009.
Karel Hirman, sekčný riaditeľ Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry.
StoryEditor