Dlhodobo pokojné slovenské environmentálne vody rozvírili obyvatelia, ktorí odmietajú ťažbu uránu vo svojom okolí. K environmentálnym problémom patrí aj emisná kauza, ale pri nej sa nikto necíti priamo ohrozený globálnym otepľovaním. Predaj emisných limitov zostal v čisto ekonomickom rozmere: prečo to štátu tak málo vynieslo a zároveň zostalo podozrenie, že sa niekto korupčne obohatil. Bohužiaľ, obohacovanie jednotlivcov sa stalo u nás bežným javom, avšak obavy zo šírenia jedovatého prachu pri ťažbe tohto kovu znepokojili a zaktivizovali obyvateľov dotknutých obcí. Preto sa Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie NR SR musel v novembri zaoberať petíciou občanov proti ťažbe uránu. Nakoniec im poslanci sľúbili pripraviť zmenu viacerých zákonov tak, aby sa pri ťažbe nerastov "dbalo na zdravie obyvateľov, kvalitu ich života, a zabezpečila dostatočná zábezpeka ochrany verejného záujmu". Vraj vo februári potrebné zmeny pripravia a posunú do pléna NR SR. Uvidíme.
Skúsme si všimnúť ekonomickú stránku akejkoľvek ťažby nerastov. V Ústave SR je ustanovené, že nerastné bohatstvo je majetok štátu. Na druhej strane, banský úrad udeľuje právo na ťažbu tzv. vyhradených nerastov za minimálnu náhradu, často iba jedno percento z ceny nerastu v prospech súkromných ťažiarskych firiem. Pred začatím ťažby firma žiada o pridelenie dobývacieho priestoru. Náš banský zákon nepozná zamietnutie ťažby (nepriznanie dobývacieho priestoru), iba nastavuje pravidlá pre výberové konanie o tento priestor. Výber vyhodnocuje komisia, kde je aj zástupca dotknutej obce. Ten síce môže byť proti ťažbe, ale nemôže ju vetovať. Dokonca o podrobnostiach z konania musí mlčať tri roky. Je to absurdná podmienka vyžadovaná od verejných činiteľov. Duch banského zákona (je z roku 1988) vychádza z premisy, že nerastné bohatstvo slúži ľudu. To už dávno nie je pravda. Tento zákon a príslušné vládne nariadenie umožňujú štátu lacno rozpúšťať svoje vyčerpateľné zdroje. Štát za to inkasuje ročne zhruba tri milióny eur. Za všetky nerasty vrátane uhlia, ropy a plynu. Dotknutá obec, ktorá je výrazne postihnutá ťažbou, dostane za štvorcový kilometer využívaného ložiska mizernú náhradu -- 500 eur ročne.
Banský zákon je na príčine, že ťažiarske firmy sa najprv tvária, že chcú iba skúmať ložiská. Postoj predstaviteľa banskej komory v diskusii v Slovenskom rozhlase to potvrdil, keď reagoval na odpor občanov proti ťažbe uránu. Podľa neho prieskum je na to, aby sme vedeli, koľko uránu máme. Odpoveď je dávnejšie známa: v troch slovenských lokalitách je spolu 5 200 ton, zhruba také množstvo vyťažila v Rusku a v Kazachstane za minulý rok ich štátna firma. Rusi však vedia z uránu vyrobiť jadrové palivo a v miestach, kde urán ťažia, žijú dvaja obyvatelia na štvorcovom kilometri...
Uránová hrozba priniesla aj dobrú správu: prejavil sa tlak občianskej spoločnosti. Je dôležité, že tu nejde iba o kampaň Greenpeace, ale postoj spomenutých vyše 100-tisíc obyvateľov. Koho tu nie je počuť a bude mať rozhodujúce slovo, sú politici vládnej koalície. Výnimkou je HZDS. Ich postoj však môže súvisieť s blížiacimi sa voľbami a nízkymi preferenciami tejto strany.
Juraj Strážnický