Národná spravodajská rada, ktorá je súčasťou vlády Spojených štátov, predpovedá, že americká nadvláda sa do roku 2025 "výrazne zníži", a že kľúčová oblasť pretrvávajúcej americkej nadradenosti - totiž vojenská sila - bude v čoraz konkurenčnejšom budúcom svete menej významná. Ruský prezident Dmitrij Medvedev označil finančnú krízu z roku 2008 za znamenie, že vedúca úloha Ameriky vo svete sa chýli ku koncu. Taktiež vodca kanadskej opozičnej Liberálnej strany Michael Ignatieff naznačuje, že americká moc sa ocitla za zenitom. Ako spoznáme, či sú tieto predpovede správne?
Mali by sme si dávať pozor pred zavádzajúcimi metaforami organického zániku. Štáty nie sú ľudia, ktorí majú predvídateľnú dĺžku života. Keď napríklad Veľká Británia stratila na konci 18. storočia americké kolónie, nariekal Horace Walpore, že sa jeho krajina stala "rovnako významnou ako Dánsko alebo Sardínia". Nedokázal predpovedať, že vďaka priemyselnej revolúcii zažije Británia druhé storočie, charakterizované ešte väčším vzostupom.
Aj Rím zostal dominantnou silou ešte tri storočia po tom, ako jeho moc dosiahla vrchol. A ani potom nepodľahol inému štátu, ale skonal na následky tisícok úderov, ktoré mu zasadili najrôznejšie barbarské kmene. Napriek všetkým módnym predpovediam, že Čína, India alebo Brazília predbehnú v nasledujúcich desaťročiach USA, nemusí byť klasický presun moci medzi veľkými štátmi takým problémom ako vzostup moderných barbarov - neštátnych aktérov. Vo svete kybernetickej neistoty založenom na informáciách môže byť rozdrobenie moci väčšou hrozbou ako jej presun.
Čo teda bude predstavovať vlastníctvo moci v globálnej informačnej ére 21. storočia? Aké zdroje budú vytvárať moc? V 16. storočí dávala Španielsku výhodu nadvláda nad kolóniami a zlaté prúty, Holandsko v 17. storočí profitovalo z obchodu a z financií, Francúzsko v 18. storočí ťažilo z väčšieho počtu obyvateľov a veľkej armády a moc Veľkej Británie sa v 19. storočí opierala o priemyselnú nadvládu a námorníctvo.
Konvenčné názory vždy tvrdili, že víťazí štát s najväčšou armádou, avšak v informačnej ére môže víťaziť štát (alebo aj neštátna organizácia) s najlepším príbehom. Dnes totiž zďaleka nie je jasné, ako sa vôbec meria rovnováha moci, tobôž ako rozvinúť úspešné stratégie prežitia.
Americký prezident Barack Obama vo svojom inauguračnom prejave v roku 2009 vyhlásil, že "naša sila rastie tým, že ju používame uvážlivo; naša bezpečnosť vyviera zo spravodlivosti našej veci, zo sily nášho príkladu, z umierňujúcich kvalít pokory a zdržanlivosti". Krátko potom ministerka zahraničia Hillary Clintonová deklarovala: "Amerika nemôže vyriešiť najdôležitejšie problémy sama a svet ich nemôže vyriešiť bez Ameriky. Musíme využívať to, čo sa označuje za ,inteligentnú silu`, celú paletu nástrojov, ktoré máme k dispozícii." Inteligentná sila znamená kombináciu tvrdej sily v podobe rozkazu a mäkkej sily v podobe príťažlivosti.
Moc vždy závisí od kontextu. Dieťa, ktoré na ihrisku dominuje, sa v zmenenom kontexte učebne s prísnou disciplínou môže premeniť na obludu. V polovici 20. storočia sa Josif Stalin posmešne opýtal, koľko divízií má pápež, avšak o štyri desiatky rokov neskôr zostal pápežský stolec nedotknutý, kým Stalinovo impérium sa zrútilo.
V dnešnom svete sa distribúcia moci mení podľa kontextu. Je distribuovaná podľa schémy pripomínajúcej trojrozmerný šach. Na hornej šachovnici je vojenská sila do značnej miery unipolárna a USA tu pravdepodobne ešte zostane nejaký čas jedinou superveľmocou. Na prostrednej šachovnici je už však ekonomická sila viac než desať rokov multipolárna, pričom hlavnými hráčmi sú USA, Európa, Japonsko a Čína a niekoľko ďalších krajín získava na význame.
Spodná šachovnica je územím cezhraničných transakcií, ktoré prebiehajú mimo kontroly vlád. Figurujú tu najrôznejší neštátni aktéri, ako napríklad bankári, ktorí elektronicky prevádzajú sumy, presahujúce štátne rozpočty väčšiny krajín, alebo na opačnom póle sú teroristi presúvajúci zbrane a hackeri ohrozujúci bezpečnosť kybernetického priestoru. A patria sem aj nové problémy, ako sú pandémie alebo klimatické zmeny.
Na tejto spodnej šachovnici je moc veľmi rozptýlená a nemá zmysel celkom hovoriť o unipolarite, multipolarite, hegemónii alebo akomkoľvek inom klišé. Aj po skončení finančnej krízy bude závratné tempo technologických zmien pravdepodobne ďalej ťahať globalizáciu a nadnárodné výzvy.
Problémom americkej moci v 21. storočí je skutočnosť, že sa čoraz viac udalostí vymyká kontrole aj toho najmocnejšieho štátu. Vo vojenských záležitostiach si síce USA počínajú dobre, ale vo svete sa deje veľa vecí, na ktoré vojenské opatrenia neplatia.
V dôsledku informačnej revolúcie a globalizácie sa svetová politika mení spôsobom, ktorý bráni Amerike dosiahnuť všetky svoje medzinárodné ciele osamotene. Pre prosperitu Američanov je napríklad životne dôležitá medzinárodná finančná stabilita, avšak USA potrebujú spoluprácu ostatných, aby ju dokázali zaistiť. Rovnako globálne klimatické zmeny budú mať dosah na kvalitu života Američanov, avšak USA nemôžu zvládnuť tento problém samy.
Vo svete, kde sú hranice priestupnejšie než kedykoľvek predtým pre všetko možné od drog cez infekčné choroby až po terorizmus, musí Amerika pomáhať budovať medzinárodnú koalíciu a inštitúcie, aby dokázala riešiť spoločné hrozby a výzvy. Z tohto hľadiska sa moc stáva spoločným majetkom, z ktorého musia mať prospech všetci.
O moci nestačí premýšľať v zmysle moci "nad" ostatnými. Je nutné premýšľať o nej ako o moci na dosahovanie cieľov. V mnohých nadnárodných otázkach možno vlastné ciele dosiahnuť tým, že poskytneme určitú moc ostatným. V dnešnom svete sa dôležitým zdrojom relevantnej moci stali siete a vzájomná prepojenosť. Problémom americkej moci v 21. storočí nie je jej úpadok, lež pochopenie, že ani najmocnejšia krajina na svete nemôže dosiahnuť svoje ciele bez pomoci ostatných.
Joseph S. Nye, Jr., je profesorom na Harvardovej univerzite
Š Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org