Ekonomický život štátu sa každý rok nezaobíde bez niekoľkých už tradičných divadelných predstavení. Jedným z nich je napríklad zostavovanie štátneho rozpočtu, a s tým súvisiace tančeky napríklad okolo agrodotácií. Alebo hádky pri stanovovaní minimálnej mzdy. Zamestnávatelia by najradšej neprihodili nič, odbory zas tvrdia pravý opak, a do toho všetkého ešte rozpráva aj vláda, ktorá v ostatných rokoch zvykla dávať za pravdu práve odborom.
Pritom pre to, aby sa toto každoročné divadlo neopakovalo, stačí iba nastaviť automatický valorizačný mechanizmus, ktorý nebude môcť nikto obísť. Takáto snaha tu už raz bola, chvíľu vyzeralo, že sa aj uplatní v praxi, ale pri prvom probléme, keď hrozilo, že sa odborom nevyjde v ústrety, vláda valorizačný mechanizmus zrušila. A tak sa okolo minimálnej mzdy tancuje aj teraz.
Pozitívom je, že táto mzda prestala byť minimálnym vymeriavacím základom pre platenie odvodov pre živnostníkov. Jej výška tak trápi o desaťtisíce ľudí menej, než tomu bolo nedávno. Napriek tomu chcú aj teraz odbory vyše osempercentné zvyšovanie, zamestnávatelia by chceli nulu, a v boji o konečný výsledok sa používajú značne nafúknuté argumenty.
Práve v tomto boji je možno zakopaný aj dôvod, prečo sa minimálna mzda nemení automaticky. V opačnom prípade by padla združeniam zamestnancov a zamestnávateľov ďalšia príležitosť pohádať sa, a tak preukázať svoju potrebnosť a opodstatnenie. Aj keď v tomto prípade už o veľa nejde.
Lukáš Pardubský