Limitovaná humánnosť

Keď sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi začali z USA šíriť zvesti o tom, že sa pripravuje výroba tzv. humánnej zbrane -- neutrónovej bomby, svet spozornel. Slovom humánny v spojitosti so zbraňou sa nezaoberali iba psychológovia, ale aj štátnici a politici. Nečudo, veď zdanlivá humánnosť tejto zbrane mala spočívať v tom, že po explózii zničí všetko živé, no predmety zostanú zachované. Neboli to vôbec len krajiny vtedajšieho tzv. socialistického tábora či východného bloku, ktoré začali hlasno biť na poplach. Pod tlakom verejnosti doslova z celého sveta sa napokon od výroby neutrónovej bomby upustilo. Prešli roky a na verejnosť opäť presakujú správy o armádnej humánnosti. Tentoraz by to mal byť vraj akýsi robot, "univerzálny vojak", ktorého prednosťou je, že nepozná strach, nemá výčitky svedomia, neodvráva a pokiaľ ide o plnenie rozkazov, nepozná brata ani príbuzného. Verím, že tieto zvesti sú ešte stále iba zo sveta fantazijnosti, prípadne z liahne novinárskych kačíc či z dielne filmových scenáristov a že tam aj naveky zostanú. Predstava chladných robotov vo vojenskej rovnošate ma totiž, priznám sa, desí. Hoci, na druhej strane, keď sa trochu hlbšie zamyslím, musím konštatovať, že takéto bytosti predsa už dávno medzi nami existujú. Každý zaiste pozná zopár ľudí, ktorí takisto ako "univerzálni vojaci" nemajú cit, strach, ba ani výčitky svedomia. Zatiaľ, našťastie, nenosia vojenské rovnošaty, čo však neznamená, že sú menej nebezpeční.