Miera zamestnanosti - čiže podiel ľudí vo veku 15 až 64 rokov, ktorí pracovali - u nás, v roku 2009 dosiahla 60 percent, kým u našich dvoch vyspelejších susedov, v Rakúsku a v Českej republike, dosiahla 72 a 65 percent. Inými slovami, ak sa na 100 eur verejných výdavkov v Rakúsku zberali sedemdesiati dvaja a v Česku šesťdesiati piati, u nás sa zberali len šesťdesiati pracujúci. Ak by sme mali splniť Lisabonský cieľ 69 percent miery zamestnanosti, potrebovali by sme zamestnať nie súčasných 2,356 tisíca ľudí, ale o 344-tisíc ľudí viac. Európa 2020 cieli na 75-percentnú mieru zamestnanosti, čo by pre nás znamenalo zamestnať 580-tisíc ľudí navyše.
Ekonomická logika hovorí, že ak chceme zabezpečiť pravidelné príjmy pre dôchodkový systém, zdravotnú starostlivosť a verejné služby vôbec, potom sa musíme starať o rast zamestnanosti, aby namiesto 60 ľudí sa o záťaž podelilo 69, či dokonca 75 ľudí. Zvyšovanie záťaže môže priniesť ďalšie znižovanie zamestnanosti.
Zotrvávanie na nízkej miere zamestnanosti znamená málo peňazí v štátnej kase a nízku kvalitu verejných služieb; pritom verejný sektor je jednou z hlavných príčin nízkej konkurencieschopnosti našej ekonomiky - a jej malej schopnosti tvoriť pracovné miesta. Kým v predkrízovom roku sme mali na verejné výdavky 35 percent HDP, Rakúsko a Česko malo 49 a 43 percent HDP. Podvyživený verejný sektor sa u nás povýšil na princíp, pritom z medzinárodnej skúsenosti vieme, že bez kvalitného verejného sektora nebudeme mať ani kvalitný súkromný sektor (pozri pondelkovú správu českej Národnej ekonomickej rady vlády).
Napríklad častá argumentácia a viera, že znižovanie počtu zamestnancov vo verejnej správe niečomu reálne pomôže, nemá odborný základ: Švédsko a Fínsko majú na jedného úradníka o polovicu menej občanov, ako Slovensko, pritom Švédsko a Fínsko sa dlhodobo držia na špičke svetovej konkurencie. My máme málo úradníkov, málo peňazí a málo investícií, čo spolu znamená zúfalé inštitúcie.
Takmer pred dvadsiatimi rokmi na ignorovanie kvality inštitúcií a regulácie doplatila kupónová privatizácia a s ňou milióny ľudí. Ak niektorí dnešní ministri chcú používať rovnaké ekonomické recepty, aké používali vtedy, tak nemôžu uspieť. Slovensko si zaslúži modernú verejnú politiku pre ľudí, nie experimenty a unikáty pre reformátorov.
Autor je poslanec za KDH