Hospodársky rast krajiny meraný ukazovateľom HDP závisí od spotreby, úspor premenených na investície, a exportu, vedia aj študenti ekonómie, ale podľa všetkého nie politici. Inak by opatrenia na zníženie zadlženosti nespájali len so škrtmi, ale viac s podporou hospodárskeho rastu, čo zatiaľ nevidíme.
Študenti ekonómie vedia, že HDP predstavuje súhrn tovarov a služieb vyrobených za rok výrobnými faktormi na území danej krajiny bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Keďže HDP zohľadňuje územný princíp a nie vlastníctvo výrobných faktorov, je vykazovanie úrovne našej ekonomiky cez tento makroekonomický ukazovateľ osobitným problémom. „Montážna dielňa Západu“, ako sa hanblivo vyjadrujú poniektorí o úrovni slovenskej ekonomiky, opäť raz prekvapil a síce najvyšším nárastom HDP za posledný štvrťrok minulého roka v rámci všetkých štátov únie. Pre poriadok veci si pripomeňme, že ekonomika EÚ a eurozóny sa za sledované obdobie dokonca prepadli, čo vyvoláva celý rad špekulatívnych otázok. Sme takí dobrí, ostatní zlí a pritom vraj znižujeme spotrebu, viac šetríme a menej investujeme, nezamestnanosť narastá a takto by sme mohli pokračovať vo výpočte všetkého, čo znižuje HDP a on dokonca narastá.
Odpoveď hľadajme v aktívnej obchodnej bilancii, pod ktorú sa podpísal predovšetkým export automobilového priemyslu tentokrát viac mimo štátov únie. Je škoda, že si tento úspech nemôžeme započítať do hrubého národného produktu a teda výsledkov práce slovenských výrobných faktorov, ale len do už spomínaného HDP. Z pochopiteľných dôvodov si potom pridanú hodnotu privlastňuje aj v podobe nezdanených dividend zahraničný kapitál, ktorá je násobkom miezd a odvodov, ktoré sa cestou spotreby dostanú do slovenských verejných rozpočtov.
Na inak prekvapujúci výsledok slovenskej ekonomiky za spomínané obdobie sa môže podieľať aj narastajúca miera inflácie, ktorá mohla nabaliť predovšetkým náklady na spotrebu domácnosti a štátu, keďže predpokladáme, že HDP bol vypočítaný v bežných cenách, ktoré boli vyššie ako v ostatných členských štátoch únie. Vyšší hospodársky rast bez rozdielu spomínaných nedostatkov vykazovania, nám pri rovnakej absolútnej zadlženosti bude znižovať deficit verejných financií a verejného dlhu a tým aj náklady na budúce financovanie potrieb štátu. Na mieste je teda otázka, či politici pochopia, že znižovať zadlženosť nie je možné len škrtaním, k čomu ich v podstate ani nepotrebujeme, ale skôr prijímaním opatrení na podporu hospodárskeho rastu, čo zatiaľ z predvolebných bilbordov, ktoré zaplavili mestá a dediny akosi nevidíme.
|
Róbert Hölcz komentátor |