Slovenská cesta konsolidácie verejných rozpočtov predpokladá z dvoch tretín zvyšovanie príjmov a z jednej tretiny pokles výdavkov, čo nie je nič iné ako reštriktívna fiškálna politika vlády. Podľa ekonomických teórií nie je tento typ hospodárskej politiky vhodný na podporu hospodárskeho rastu a znižovanie nezamestnanosti, ktoré sa napokon boli nosnými sloganmi „istoty a začíname prácou“ predvolebnej agitácie politických strán.
Dokonca sa môže stať, že pri vyššom hospodárskom poklese meranom ukazovateľom HDP, ako nám prinesú fiškálne úspory na oboch stranách štátneho rozpočtu, sa zvýši deficit verejných financií a tým aj deficit verejného dlhu, čo následne bude viesť k ďalšej špirále úsporných opatrení, ktoré napokon môžu slovenskú ekonomiku aj zadusiť. Napokon nejde o nič mimoriadneho, rovnako rozmýšľajú aj národné vlády ostatných štátov únie, dôsledkom však môže byť recesia, depresia a deflácia, kedy súkromní investori už nebudú ochotní požičiavať nikomu, pretože nebude z čoho splácať.
A tak sa čoraz viac bude eurozóna obracať na pomoc veriteľa poslednej inštancie, ktorou je ECB, ktorá už na obdobie troch rokov nalieva do bankového systému obrovské masy lacných peňazí, z ktorých značná časť sa použila na odkúp nikým nechcených štátnych dlhopisov, čo v žiadnom prípade nebude podporovať domáci hospodársky rast.
Najnovšie sa do záchrany eurozóny zapája aj veriteľ prvej inštancie, ktorým je MMF, čo denná tlač výstižne pomenovala ako „zvýšenie palebnej sily eurovalov, s protipožiarnou bariérou MMF“. Do takmer polbiliónového dolárového balíka má prispieť aj eurozóna a všetci si kladieme oprávnenú otázku z čoho, keďže treba posilniť aj eurovalové fondy. A tak sme všetci zvedaví, koľko napokon bude zachraňovanie stáť aj samotných slovenských daňových poplatníkov. Doteraz sa pôžičky z MMF poskytovali na uskutočnenie štrukturálnych zmien v tých najviac zaostalých častiach sveta, čo nikdy nebolo zadarmo.
Čo sa teda skrýva za terajšou iniciatívou dvadsiatky najvyspelejších štátov, môžeme len špekulovať a síce od zachraňovania samých seba, keďže dlhy eurozóny ohrozujú slabý rast globálnej ekonomiky a teda aj ich, až po stanovisko rýchlo rastúcich krajín sveta, ktoré poskytovanie ďalšej pomoci viažu na reformy členských kvót a hlasovacích práv, s čím súvisí zvyšovanie podielu akcií v MMF, a tým aj obsadenie významných riadiacich postov tak, aby mali pod kontrolou pohyb nimi poskytnutých úverových peňazí. Peniaze neposkytnú dve najväčšie ekonomiky severnej Ameriky, ktoré sa okrem obavy zo straty doterajšieho postavenia v tejto medzinárodnej finančnej inštitúcii, zatiaľ skôr vyhovárajú na neochotu európskych politikov uskutočniť na starom kontinente štrukturálne reformy, v čom môžu mať tiež pravdu.
Na peniazoch z oboch eurovalov a MMF, ktorými sa vraj zachraňuje eurozóna, sa nevie, akými reálnymi aktívami sú pôžičky kryté, aké budú z nich výnosové marže pre veriteľov a nákladové úroky pre dlžníkov, doba splácania a napokon čo v prípade, že nebudú splatené. Keďže nám chýbajú odpovede na tieto základné úverové podmienky, pozeráme sa na spomínané riešenia skôr v prospech politikov a v neprospech daňových poplatníkov.
Róbert Hölczkomentátor |