Slovenský filmový zázrak sa nekoná

Naše médiá sa v poslednom čase opíjajú predstavou Slovenska ako stredoeurópskeho tigra. Je to pekný obraz, treba len dať pozor, či ten tiger nie je štrbavý, hluchý a mierne ochrnutý. Aspoň pre oblasť kinematografie to platí. Minulý rok mal byť po dlhej stagnácii tiahnucej sa celými deväťdesiatymi rokmi rokom zmeny, čoho príznakom bolo (nie veľmi úspešné) uvedenie piatich či šiestich filmov; konečné číslo záleží na zvolených kritériách. Nasledujúci rok sa už prehupol do druhej polovice a akoby dokazoval, že tiger zdochol. Vlani mu ministerstvo kultúry pripravovalo zlepšenie jedálnička v podobe kinematografického fondu, kde by prispievali predovšetkým komerčné televízie, a zrejme práve pod ich vplyvom ho parlament neschválil. Zatiaľ čo v Česku valcujú domáce filmy hollywoodsku konkurenciu a do konca roka vzniknú minimálne štyri ďalšie , na tigrom Slovensku prvý polrok sprevádzal iba škandál okolo čoraz nenásytnejšieho Jánošíka so štedrou štátnou podporou a tlmené reči o približne troch filmoch, ktoré by sme mohli vidieť do konca roka. Skúsenosť hovorí, že s týmito číslami treba narábať veľmi opatrne, interval dokončených filmov môže mať spodnú hranicu nebezpečne blízko nuly. Vo frustrovanej atmosfére posledných rokov sa od lamentácií nad nedostatkom financií prešlo aj k rečiam o nedostatku režisérov či scenáristov, hneď niekoľko úspešných koprodukcií túto domnienku aspoň čiastočne vyvracia. Zrejme si budeme musieť zvyknúť na to, že naša samostatnosť sa viac než kinematografie týka produkcie ovčieho syra a maximom našich dnešných možností je mať vo vznikajúcich filmoch aspoň menšinový slovenský podiel.