Slovenská ekonomika zápasí s rovnakým problémom ako napokon väčšina členských krajín eurozóny a síce, že jej zadlženosť sa neustále zvyšuje. V porovnaní s ostatnými sme však v podieli verejného dlhu na HDP na tom výrazne lepšie a to aj napriek tomu, že od roku 2008 sme verejný dlh zvýšili o viac ako polovicu, stále sme pod hraničným 60-percentným kritériom pre vstup do eurozóny.
Ešteže zaznamenávame v rámci eurozóny najvyšší rast HDP, o ktorom však nemôžeme povedať, že je poháňaný len zvyšovaním dlhov, ale skôr narastajúcimi exportnými príležitosťami nášho automobilového priemyslu. Hovoríme stále o vládnom dlhu, ktorý vo väčšine prípadoch málo podporuje domáci hospodársky rast a tak menej ostáva pre súkromný sektor, čo sa môže následne prejaviť v našej klesajúcej kúpyschopnosti. Ďalšie zvyšovanie zadlženosti si však nemôžeme dovoliť z dôvodu prijatia ústavného zákona o dlhovej brzde a napokon sme súhlasili aj s fiškálnym paktom Európskej komisie.
Ak teda chceme dostať deficit verejných financií pod 3 percentá, chystá sa naša vláda v rámci svojho Programového vyhlásenia uskutočniť fiškálnu úspornú konsolidáciu, o ktorej už dnes vieme, že nebude podporovať vyšší hospodársky rast a tým aj pokles nezamestnanosti. Existujú vôbec nejaké nástroje, ako sa dostať z terajšieho dlhového marazmu a pritom podporiť rast ekonomiky a zamestnanosti?
Ak teda nechceme uplatniť „účtovnícke triky“, akými by bolo znárodnenie druhého piliera, čím by sa peniaze súkromných sporiteľov „zaúčtovali“ na príjmovú stránku štátneho rozpočtu a okrem bankových odvodov a vyšších daní navyše zdaňovali aj finančné transakcie v bankovom sektore, tak nám napokon neostane nič iné, čo napokon platí aj pre celú eurozónu, ako znižovať mzdy a zároveň ceny, pritom prvé z nich musia klesnúť o viac percent ako druhé.
Európska komisia sa bude musieť raz prestať zaoberať krivými uhorkami a podpätkami kaderníčok a skôr sa pozrieť na mzdové pôžitky vrcholových športovcov, umelcov, samozrejme, manažérov a tiež európskych politikov a bankárov, ale samozrejme, aj ďalších, ktorých výška odmeny nemá oporu v ich produktivite práce. Iná vec je návrat k pôvodným národným menám, ktorých kurzy a úroky budú podporovať domácu konkurencieschopnosti na zahraničných trhoch tak, aby sa zvyšoval hospodársky rast, zároveň klesala nezamestnanosť a tým aj obrovská zadlženosť.
Záchrana eurozóny je teda z makroekonomického hľadiska teoretický možná, z politického však v praxi neuskutočniteľná a preto jej negatívne dôsledky budeme znášať navždy všetci.
Róbert Hölczkomentátor |