Dlhy nezavinilo euro, ale vlády (komentár dňa)

Ekonomiku starého kontinentu obchádzajú viaceré problémy, z ktorých zadlženosť verejného a súkromného sektora, nezamestnanosť, strata konkurencieschopnosti a nízky hospodársky rast strašia predovšetkým politikov. Príčinou tohto neželaného stavu je spoločná menová politika ECB v rámci hospodársky nesúrodých členských štátov, z ktorých každá si uplatňuje vlastnú šúverenú fiškálnu politiku.

Jedným z dôkazov tohto stavu je, že Nemecko emituje štátne dlhopisy za niekoľkonásobne nižšie úrokové sadzby ako trebárs dnes najviac pretriasané Španielsko, ktorého banky si navyše nakupujú španielske vládne dlhopisy za lacné peniaze od ECB.

Súčasné dlhy však euro nespôsobilo, sú produktom hospodárskej politiky národných vlád, ktoré na udržanie voličskej základne si na spravovanie vecí verejných okrem únikových daní a odvodov neustále požičiavali a navyše splácali novými pôžičkami, čo nemohlo trvať donekonečna. Sen zakladateľov eura, že raz bude ďalšou svetovou devízovou rezervnou menou, je z dôvodu spomínaných strašidiel v troskách, navyše súčasní európski politici reagujú na tento stav úspornými opatreniami, ktorými sa ekonomika v krajine, ale napokon aj celej eurozóne skôr môže zadusiť.

Úspornými opatreniami sa totiž v žiadnom prípade nepodporí aj tak nízky hospodársky rast, čím bude tento viac klesať, tým sa bude musieť viac šetriť a národné ekonomiky sa tak dostávajú do trvalej pasce. Z politických dôvodov sa určite nepodarí dostať do súladu spoločnú fiškálnu a menovú politiku, čo by znamenalo na starom kontinente vytvoriť politickú úniu, ale fiškálny pakt je to najhoršie, čo mohlo európskych daňových poplatníkov dnes stretnúť. Z ich strany sa právom očakávajú sociálne nepokoje, ako dôsledok vnútornej devalvácie domácej ekonomiky, ktorá sa uskutočňuje znižovaním miezd a cien, s čím napokon súvisí aj nárast nezamestnanosti.

Ekonomickí analytici navrhujú namiesto úspor, ktoré honosne nazývame finančná konsolidácia a o ktorých sa vopred vie, že nebudú v žiadnom prípade podporovať hospodársky rast v žiadnej národnej ekonomike, predovšetkým reformy v štátnej správe, v dôchodkovom a sociálnom systéme, školstve, zdravotníctve a pod., v krajnom prípade v kurzovej politike ECB, ak teda nechceme znížiť počet členov v eurozóne, čo sa napokon tiež nedá vylúčiť.