Keď sa naši novodobí (a dúfajme, že nielen chvíľkoví) liberáli dušujú, že naďalej znížia príjmy Slovensku, hrajú pesničku, ktorú dospelejšie strany už dohrali – alebo dohrávajú. Realita je jednoducho taká, že cesty, školy, zdravotníctvo a armáda niečo stoja a ľuďom záleží skôr na kvalite života než na tom, kedy bol deň daňovej slobody. Aspoň teda vo väčšine krajín Európskej únie.
Jedného dňa sa v Československu začala chystať kupónová privatizácia. Na jednej strane bolo pár akademikov, ktorí upozorňovali, že bez funkčného inštitucionálneho zázemia a regulácií hrozí priveľké riziko obrovských podvodov a zbohatnutia novodobej oligarchie s veľkým politickým vplyvom, na druhej strane stáli postkomunistickí politici, ako ich pomenoval jeden ekonóm – s pravicovou rétorikou, sociálnodemokratickou agendou a boľševickou rozhodnosťou, a tí kupónovú privatizáciu presadili. Odvtedy prešlo veľa času, takže z neúspechu sa mnohí buď poučili, alebo odišli. Teda, v Česku, u nás menej. Pritom poučenie bol zásadné – ekonomika nemôže fungovať bez funkčných inštitúcií, čiže bez funkčnej verejnej správy. V opačnom prípade hrozia väčšine obyvateľstva obrovské straty, kým vybraným jednotlivcom zase „hrozia“ obrovské zisky.
Volebný program postavený na nižšej miere prerozdeľovania je fajn, je jednoduchý a úderný. Ibaže robí zo Slovenska laboratórium, a to nie pre ekonómov, ale skôr pre sociológov a politológov, ktorí nás budú skúmať, či nám najmenšia verejná správa v únii pomohla k šťastiu. Či nám rozbité cesty, nižšia očakávaná dĺžka života a rozpad inštitúcií stoja za to. Pritom to nie je tak, že by bežný človek u nás platil štátu menej ako v zahraničí. V Česku napríklad stále uvažujú o živnostníckych paušáloch 40, 60 a 80 percent, a podľa OECD sme na popredných miestach v podiele zaplatených daní a odvodov na hrubej mzde. Skôr ide o to, že ak tí bohatší dostali veľké úľavy v podobe nízkych daňových sadzieb, neprehľadných predpisov, prižmurovania očí zo strany daňových úradov či špeciálne mierených zákonov, tak vzniknutú dieru tí chudobnejší zaplátavajú len ťažko.
Keď sa bude nabudúce niekto dušovať, že posunul deň daňovej slobody na január, pošlite ho do čerta. Jeden extrém sme tu už mali – dobrých štyridsať rokov.
Autor je poslanec za KDH