Dlh zdravotníctva dosiahne ku koncu septembra približne 30 miliárd korún. Najväčší podiel má na ňom nezaplatené poistné od povinných osôb. Vláda každoročne látala diery v bilancii príjmov a výdavkov zdravotníctva z privatizačných príjmov. V posledných troch rokoch sa na tento účel použilo jedenásť miliárd korún z predaja štátneho majetku. Do konca júla tohto roka mal Fond národného majetku uhradiť zdravotníkom ďalších 3,685 miliardy korún. V stanovenom termíne dostanú 1,8 miliardy korún, v auguste zvyšok. V porovnaní s celkovým dlhom zdravotníctva je to takpovediac detail. Ešte do konca tohto roka bude treba nájsť zdroje prinajmenšom na oddlženie zdravotníckych zariadení, ktoré prechádzajú spod správy štátu pod správu vyšších územných celkov a obcí. V máji odhadoval minister zdravotníctva Roman Kováč výšku tohto dlhu na sedem miliárd korún. Povedzme, že aj tie sa vykryjú z príjmov za privatizáciu. Privatizáciou dodávateľov plynu, tepla a elektriny sa sprísni aj ich postoj k dlhom zdravotníckych zariadení za služby, ktoré im doteraz poskytovali "na sekeru". Takže čo ďalej? Buď sa zvýšia pravidelné platby štátu, zamestnávateľov, podnikateľov a zamestnancov na zdravotnícku starostlivosť, alebo sa zúži jej rozsah.
Po prečítaní programov politických strán, ktoré budú mať podľa volebných preferencií najväčší vplyv na formovanie štátnej politiky, sa zdá, že všetci majú v riešení tejto dilemy jasno. Každá z nich chce presadiť pripoistenie a doplnkové poistenie, niektoré aj rozšírenie platieb v hotovosti. Inými slovami, každá z nich chce zvýšiť zdroje a diferencovať rozsah poskytovaných zdravotných služieb podľa výšky príspevkov pacienta. Návrh Dzurindovej vlády na uzákonenie povinného doplnkového poistenia však parlament neschválil. Diskusia k tomuto návrhu ukázala, že s dohodou na konkrétnej forme a obsahu zmien v zdravotnom poistení to nebude ani v budúcnosti jednoduché. Odlišujú sa v názore na výšku povinných sadzieb základného zdravotného poistného, aj v názore na šírku dobrovoľného, resp. zákonného doplnkového poistenia a pripoistenia. Principiálne ide aj pôjde o postoj politických strán a ich voličov k odpovediam na viaceré otázky. Prvé dve sú o solidarite: do akej miery by mali byť solidárni bohatí s chudobnými a zdraví s chorými? Na ne nadväzujú ďalšie otázky o finančných možnostiach tohto štátu a jeho občanov: ktoré zdravotné služby môžu byť garantované všetkým občanom pri súčasných disponibilných zdrojoch zdravotníctva a ktoré by mali byť garantované rôznym sociálnym skupinám na rôznej úrovni, podľa výšky ich finančných príspevkov? O tom by mali hovoriť občania na predvolebných mítingoch s predstaviteľmi politických strán, ak nechcú byť po voľbách nepríjemne sklamaní z ich postoja k tomuto problému.
StoryEditor