Jedna z posledných bášt jednotného európskeho štátu – Európska centrálna banka sa začína rozpadať. Jej prezidentovi Mariovi Draghimu rastie v bankovej rade skupina odporcov. Už o niekoľko týždňov sa ukáže, či presadí európske kvantitatívne uvoľňovanie.
Prezident ECB Mario Draghi v decembri privítal novinárov v novej budove. Bývalá Grossmarkthalle sa aj pod dohľadom pamiatkárov premenila na dve sklenené veže za 1,3 miliardy eur. Nové priestory sa začali vyberať už v roku 1999. Trvalo teda 15 rokov dokončiť stavbu trvalého sídla eurobanky – aké typické pre Európsku úniu.
Sťahovanie do nových priestorov však prinieslo so sebou aj zmenu nálad v bankovej rade ECB. Tá pozostáva zo 6-tich členov Výkonnej rady a 18-tich guvernérov národných centrálnych bánk zapojených v eurosystéme. Hlasovanie o smerovaní menovej politiky vykonáva banková rada, podklady k hlasovaniu pripravuje výkonná rada.
Banková rada bude hlasovať od nového roku už len raz za 6 týždňov. Doteraz bolo hlasovanie o menovej politike prezentované ako jednotné. V nových priestoroch pre novinárov zaznela po prvý krát informácia, že pravidelné mesačné hlasovanie jednotné nebolo.
V týchto dňoch a týždňoch trhy začali brať do úvahy možnosť, že ECB spustí po vzore USA a Veľkej Británie kvantitatívne uvoľňovanie (QE) menovej politiky skupovaním rôznych cenných papierov, hlavne štátnych dlhopisov členov eurozóny. Mario Draghi totiž na posledných tlačových konferenciách otvoril dvere možnosti skorého spustenia QE konštatovaním, že úmyslom ECB je zvýšiť bilančnú sumu o 1 bilión eur na úroveň z roku 2012. Niektorí členovia bankovej rady (napríklad rakúsky guvernér Ewald Nowotny) považujú postup amerického FED-u a britskej BoE za úspech a prínos. Politika kvantitatívneho uvoľňovania v jednom homogénnom štáte na rozdiel od fragmentovanej eurozóny je však iná pesnička. Práve preto banková rada ECB v tejto otázke nie je jednotná. Podľa informácií nemeckého denníka Die Welt až traja zo šiestich členov direktória (výkonnej rady) nesúhlasia s návrhmi, ktoré Draghi predkladá verejnosti. Denník dokonca menuje Sabine Lautenschläger, Yvesa Merscha a Benoita Coeurého. Pokiaľ je informácia správna, má Draghi proti sebe podstatne väčšiu škálu odporcov ako sa hovorí. K politickým kontroverziám sa tak onedlho môže pridať aj menová kontroverzia ECB.
Kvantitatívne uvoľňovanie je extrémne opatrenie a „smrdí“ priamym financovaním štátov. Okrem toho podľa odporcov nie je ani definované v poslaní centrálnej banky, jej starosťou má byť udržiavanie cenovej hladiny. Na druhej strane už nie je veľa možností, ako ďalej uvoľňovať menovú politiku – úrokové sadzby sú na minime a vyjadrovanie sa k výmennému kurzu eurobanka ako nástroj nevyužíva. Čiže: kvantitatívne uvoľňovanie nie je dobré opatrenie, ale ani nežijeme v dobrej dobe.
Stále však hlasuje 24 členov bankovej rady nadpolovičnou väčšinou. Kritika Jensa Weidmanna, že menová politika ECB sa odkláňa zo správneho kurzu je známa. No napriek rastúcemu táboru protivníkov môže Draghi pohodlnou väčšinou presadzovať podľa neho potrebné rozhodnutia. 22. januára sa ukáže, či bude schopný presadiť rokovanie o expanzii bilančnej sumy ECB. Každopádne, situácia v ECB sa začína komplikovať a jedna z posledných bášt jednotného európskeho štátu sa môže po presťahovaní sa do novej budovy začať rozpadať.