Ťažiť zlato sa teraz neoplatí. Je príliš lacné

Existujúca cena je pre mnohých veľkých ťažiarov zlata pod úrovňou celkových nákladov a celý sektor čaká konsolidácia a razantné osekávanie nákladov a investícií. Tento krok povedie k poklesu ťažby a nemožno počítať s tým, že by potom  návrat ceny automaticky viedol zase k opätovnému otvoreniu nadol, a to s ohľadom na jednorazové náklady spojené s utlmením a následným reštartovaním ťažby.

Navyše sa ťažiari budú chcieť vyhnúť opakovaniu súčasnej negatívnej skúsenosti a zostanú vo svojich prevádzkových plánoch skôr konzervatívni. Napriek tomu sa môže táto dôležitá skutočnosť, o ktorú by sa v prípade iných komodít dalo oprieť pri hľadaní nejakého strednodobého minima, v prípade zlata ukázať pre cenotvorbu irelevantná.

Ťažba zlata predstavuje cca len 60 percent z celkovej ponuky, zvyšok je "recyklovaný". Na strane dopytu zaberá priemysel (vrátane zdravotníctva) minimálny podiel - nedosahuje ani desať percent. S polovičným zastúpením dominuje šperkárstvo a zvyšných cca 40 percent predstavuje investičné zlato a nákupy centrálnych bánk.

V rôznych na burze obchodovaných investičných produktoch krytých reálnym fyzickým zlatom držia investori aj po nedávnom poklese stále odhadom 2000 ton. Vyťažené zlato sa vo svete neustále kumuluje a štáty do svojich rezerv nazhromaždili viac ako 30-tisíc ton. Vyťažiť také množstvo by pri dnešných technológiách trvalo viac ako desaťročie. Výpadok zo strany ťažiarov teda môžu investori a prípadne aj centrálne banky kompenzovať po veľmi dlhé obdobie a ďalej tlačiť cenu hlboko pod produkčné náklady ťažiarov. Magická hranica 1000 dolárov potom nie je nič než len ďalšie číslo.

Najčastejšie sa v tejto súvislosti skloňujú krajiny periférie eurozóny - minimálne v súvislosti s emisiou vládnych dlhopisov krytých zlatými rezervami. Preukázané zásoby južného krídla patria z historických dôvodov medzi najväčšie a dohromady zahrňujúce vyše 3000 ton. Až na vzácne výnimky všetky finančné domy zlato odpísali. Cieľovky sa znižujú a mnohí píšu o prasknutí bubliny a definitívnom konci superbýčieho cyklu na zlate. Taká zhoda býva často spájaná s obratom; funguje dobre na obe strany a súvisí so sentimentom investorov.

Zlato dosiahlo svoje maximum v čase, keď analytici nepochybovali o zdolaní hranice 2000 dolárov. Podľa správy commitments of traders producenti, teda najväčší prirodzení predajcovia, často označovaní aj za "smart money", výrazne zredukovali svoje krátke pozície - na najnižšiu úroveň od roku 2005. Na druhej strane stojí extrémne množstvo krátkych pozícií hedgeových fondov a technických špekulantov, ktorí sú spravidla orientovaní skôr na krátkodobé stávky a v prípade nepriaznivého vývoja neváhajú svoje pozície zasa veľmi rýchlo uzavrieť (alebo dokonca otočiť).

Zmena sklonu futures krivky na derivátovom trhu z rastovej na klesajúcu naznačuje problémy s fyzickými dodávkami. Distorziu potvrdzujú tiež forwardové GOFO sadzby, za ktoré si investori požičiavajú peniaze proti zlatu. Iba veľmi zriedka sú tieto sadzby záporné. Napriek tomu sa od tohtoročného júla na zlatej burze v Londýne za požičanie peňazí proti zlatu platí. Väzba medzi cenou zlata a zmenami v inflácii, resp. reálnymi sadzbami, je veľmi silná. Zaujímavý vzťah nájdeme tiež s kombinovanou rozvahou, ponukou peňazí centrálnych bánk vyspelého sveta. Najhoršiu výkonnosť predvádza zlato v dezinflačnom prostredí, presnejšie v prostredí kladnej, ale klesajúcej inflácie. Teda v takom, v akom sa teraz nachádzajú rozvinuté ekonomiky.

Nemyslím si, že by súčasný fundament ospravedlňoval pohyb pod hranicu 1000 dolárov. Je však potrebné mať neustále na pamäti, že trh so zlatom je veľmi špecifický. Viac než ktorýkoľvek iný. Svoju úlohu hrá tiež technika a trendové/momentové obchodovanie, hoci ich mnohí neuznávajú. Napr. prelomenie cca 1430 dolárov bolo veľmi dôležité. Nielen že spustilo veľké množstvo stop-loss príkazov, ale navyše potvrdilo trend a vyslalo tzv. techfondom signál k stávke na ďalší pokles.