Ťažko nájdeme rok, kedy Európska únia nečelila nejakej kríze. Boli tu kríza banková, dlhová, ruské zabratie Krymu, teraz to sú utečenci. Vždy sa dá ukázať na niekoho prstom a tvrdiť, že práve on môže za daný problém. Je ale veľmi nepravdepodobné, že celá séria kríz je jednoducho náhoda a že sa skladá z izolovaných udalostí. Podľa môjho názoru ležia v jadre celej veci len dve kľúčové udalosti. Prvou z nich je zavedenie eura. Druhou je rozšírenie EÚ z 15 na 28 členských krajín. Možno budete súhlasiť s prvou či druhou, ale len zriedkakedy sa zhodneme na oboch.
Bol som medzi tými, ktorí na začiatku podporovali vytvorenie monetárnej únie. Zástancovia eura vtedy prichádzali z dvoch skupín. Tá prvá sa domnievala, že euro, tak, ako bolo zavedené, bude nakoniec prepadákom. Dúfala ale, že všetko sa následne dá do poriadku. Tá druhá verila, že systém je odolný a pevný, jednotlivé krajiny sa mu len musia prispôsobiť. To by v tomto systéme, ktorý sa veľmi podobá zlatému štandardu, znamenalo hlavne posun miezd a cien. Ak sa potom dnes objavuje názor, že euro nefunguje, nemali by sme ho automaticky považovať za názor, ktorý hovorí, že je potrebné sa ho zbaviť. Tak by sme sa dostali do ešte väčšej katastrofy. Ide len o to, že sa nachádzame v pasci nefungujúcej monetárnej únie.
Čo má s tým všetkým do činenia rozšírenie EÚ? Nejde tu o žiadnu konkrétnu krajinu, ani o princíp rozširovania, ktorý je pre EÚ fundamentálny. Problém mám len s rýchlosťou, akou celý proces prebehol. A aj s podmienkami, ktoré museli záujemcovia o vstup do únie splniť. Každá krajina má len obmedzenú schopnosť absorbovať utečencov a práve tak má EÚ iba obmedzenú schopnosť absorbovať nové členské krajiny. Neviem, aká presne táto schopnosť je, ale určite nedosahuje vyše trinástich nových krajín behom desiatich rokov.
Rozširovanie obmedzilo schopnosť Európy čeliť šokom. Jej pozornosť bola upretá smerom k budovaniu potrebných inštitúcií, ktoré by zabezpečili funkčnosť eura. A rozšírenie znamenalo, že krajiny, ktoré boli v EÚ, ale nie v eurozóne, sa zrazu dostali do väčšiny. Takýto posun prirodzene zmenil celkové priority. Spomínam si, ako bola únia naraz posadnutá konkurencieschopnosťou, ktorá predstavuje typický problém malých ekonomík. Debata sa tiež zamerala na hlasovacie práva či ochranu minorít. Väčšina zástupcov únie sa naopak domnievala, že euro žiadne zmeny nepotrebuje.
V čase, o ktorom hovorím, mohlo byť pomerne ľahké vytvoriť bankovú úniu. Keď prišla kríza, bola už situácia iná a pomoc bankám už bola úzko spojená s otázkou transferov. Optimisti by mohli tvrdiť, že to všetko stálo za to. Krízy prichádzajú a zase odchádzajú, ale EÚ je tu stále. Môžeme sa ale tiež pýtať, prečo bolo obdobie od päťdesiatych až po deväťdesiate roky stabilnejšie ako posledné roky. Vtedy sa o vonkajšiu bezpečnosť staralo NATO, finančná stabilita riziko nepredstavovala, pretože regulácia bola veľmi prísna. Keď prišiel ekonomický šok typu prudkého rastu inflácie alebo cien ropy, boli ho jednotlivé krajiny schopné absorbovať vďaka flexibilnému menovému kurzu.
Súčasná EÚ nie je inštitucionálne pripravená sa o úniu dostatočne starať. To isté platí o intelektuálnych schopnostiach jej vodcov. Očakávajme ďalšie krízy, viac jednostranných krokov jednotlivých európskych krajín, väčšiu ochotu z únie vystúpiť, viac porušovaní pravidiel, a podobne. Reálnym rizikom nie je formálny a organizovaný rozpad únie. Je ním možnosť tichého rozkladu, na konci ktorého by sa EÚ stala obyčajným duchom.
Komentár pre Financial Times bol zverejnený na webe Patria.cz.