Irak sa prepadá do krvavého chaosu a predstava, že demokratické voľby v januári prebehnú úspešne, ako prisľúbili USA a iracká dočasná vláda, je neradostná. Podaktorí skeptici idú ešte ďalej a tvrdia, že iracký debakel dokazuje, že nádej na demokraciu v arabskom svete je slabá.
Polovica krajín na svete je demokratických. Napriek tomu k nim nepatrí ani jeden z 22 arabských štátov. Správa o ľudskom rozvoji v arabských krajinách vydaná Organizáciu spojených národov neskrýva kritiku hospodárskeho a sociálneho vývoja v nich. Hospodársky rast je pomalý, približne polovica žien je negramotných a región nie je dosť integrovaný do svetového hospodárstva. Arabské krajiny s vyše 300 miliónmi obyvateľom, s výnimkou ropy a plynu, vyvážajú do sveta menej tovaru než Fínsko.
Nad demografickými tabuľkami arabského sveta sa črtá prízrak populačnej explózie. Už dnes je 45 percent populácie mladšej než štrnásť rokov a celkový počet obyvateľov sa má v budúcom štvrťstoročí zdvojnásobiť. Región pritom mladým ľuďom neponúka dostatok príležitostí na zmysluplnú prácu. Nezamestnanosť sa drží na dvadsiatich percentách. Na Strednom východe je proti Západu naladená väčšina médií.
Počas studenej vojny sa americký prístup k Strednému východu zakladal na podpore stability s cieľom brániť šíreniu sovietskeho vplyvu, zabezpečiť si dodávky ropy a zaistiť bezpečnosť Izraela. Americká stratégia sa presadzovala cez autokratických predákov a prostredníctvom prístupu "neprevrátiť loďku".
Po teroristických útokoch 11. septembra 2001 začala Bushova administratíva s novou, ambicióznou politikou, ktorá má podporiť demokratickú transformáciu Stredného východu. Odstránenie Saddáma Husajna sa považovalo iba za prvý krok. V auguste 2003 poradkyňa pre národnú bezpečnosť USA Condoleeza Riceová vyhlásila, že "do veľkej miery tak, ako sa demokratické Nemecko stalo oporou novej Európy, ktorá je dnes celá slobodná a žije v mieri, i transformovaný Irak sa môže stať kľúčovým prvkom iného Stredného východu, kde nebude mať šancu ideológia nenávisti".
Nemecko a Japonsko skutočne predstavovali povojnový úspech. Obe krajiny však boli relatívne homogénnymi spoločnosťami s výraznou strednou vrstvou a bez organizovaného odporu voči americkej okupácii. Napriek tomu si tieto premeny vyžiadali asi desaťročie. Ropné bohatstvo Iraku má navyše i svoju odvrátenú tvár, lebo iba málo ekonomík opierajúcich sa o ropu preukázalo ústretovosť voči liberálnej demokracii.
Navyše, kultúrna odlišnosť medzi USA a Nemeckom nebola taká veľká, ako medzi USA a Stredným východom. Samozrejme, kultúrne prekážky nie sú neprekonateľné: demokracia zapustila korene v Japonsku, Južnej Kórei a v niektorých moslimských krajinách, napríklad v Turecku, Indonézii a Bangladéši. Ale čas, ktorý si zásadná premena vyžaduje, sa nemeria na roky, ale dekády.
Napokon, demokracia sa nezakladá len na voľbách. Vzhľadom na to, že autokratické režimy Stredného východu vyhubili liberálnu opozíciu, v mnohých krajinách radikálni islamisti predstavujú jediný disent, priživujúci sa na zlosti voči skorumpovaným režimom, nesúhlase s americkými politikmi a rozšírenými obavami z modernizácie a globalizácie.
Globálna ekonomika a modernizácia sú prísľubom lepšieho vzdelania, pracovných a iných príležitostí a dokonalejšej zdravotnej starostlivosti. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že väčšina obyvateľov regiónu po týchto výhodách túži. Vzhľadom na rozpoltenosť medzi arabskými umiernencami existuje nádej, že sa podarí dostať extrémistov do izolácie a postupne vybudovať stabilné štátoprávne usporiadanie so širšou účasťou občanov.
Aby sa tento cieľ naplnil, bude potrebná politika, ktorá otvorí ekonomiku, obmedzí byrokratické regulácie, urýchli hospodársky rast, zlepší vzdelávacie sústavy a posilní tie typy pozvoľných politických zmien, akých sme svedkami v malých krajinách, ako Bahrajn, Omán, Jordánsko, Kuvajt a Maroko. Japonsko a Kórea ukázali, že v Ázii sa demokracia môže spájať s domácimi hodnotami. Arabský svet tiež dokáže vychovávať intelektuálov, spoločenské skupiny a nakoniec vytvoriť krajiny s liberálnymi ekonomikami a spoločnosťami, ktoré žijú v zhode s miestnymi kultúrami. To si však vyžiada čas a trpezlivosť -- a sprevádzať ich budú musieť zmeny v politike voči Iraku, Palestíne -- Izraelu a hospodárstvu regiónu.
Rovnako dôležité bude, či sa krajiny Západu budú spolu snažiť o vytvorenie dlhodobej stratégie kultúrnej a vzdelávacej výmeny, ktorá môže pomôcť rozvoju bohatšej a otvorenejšej občianskej spoločnosti na Strednom východe. Najúčinnejšími obhajcami demokratickej zmeny nie sú americkí ani európski úradníci, ale občania regiónu, ktorí chápu dobré i zlé črty Západu -- a dokážu ich prispôsobiť domácim podmienkam a žiadať spoločenskú premenu.
Združenia, nadácie, univerzity a ďalšie neziskové organizácie tu môžu urobiť veľa práce. Firmy a nadácie môžu ponúknuť technológie, čím pomôžu pri modernizácii arabských vzdelávacích sústav a presadia tu viac než len mechanické memorovanie. Západné univerzity môžu hostiť viac študentov a učiteľov. Ďalšie organizácie môžu podporiť konkrétne inštitúcie v arabských krajinách alebo programy prehlbujúce profesionalitu novinárov.
Významnú úlohu by mali zohrať i vlády. Podporou výučby cudzích jazykov a financovaním výmeny študentov môžu obyvateľom regiónu pomôcť naplniť ich ciele vytýčené v Správe o ľudskom rozvoji v arabských krajinách.
Dlhodobá stratégia podpory podmienok posilňujúcich stabilitu a širšiu politickú účasť v politickom živote v arabskom svete sa skladá z viacerých prvkov. Na naplnenie deklarovaného cieľa Ameriky je potrebná americká politika, ktorá bude v súlade s komplexným prístupom.
Autor je bývalý námestník ministra obrany USA, prednáša riadenie štátu na Harvardovej univerzite.
Copyright: Project Syndicate 2004