Die Welt
Útok na námestníka amerického ministra obrany Paula Wolfowitza je ďalším z radu irackých atentátov. Dokazuje, aké problematické je zaistenie bezpečnosti v Iraku. Treba si všimnúť aj fakt, že protivníci postsaddámovského obdobia sú nezvyčajne schopní. Ale aj keby Wolfowitz zahynul, Američania by sa krajiny neodišli. Spojené štáty a väčšina západných krajín totiž vie, že si nemôžu dovoliť v Iraku zlyhať. Preto sa madridská donorská konferencia skončila nazbieraním slušnej sumy na obnovu krajiny. Dokonca aj Belgičania či Iránci boli ochotní prispieť na nový štát. Nie však Nemci. Asi bude načase začať sa zaoberať nemecko-britským odcudzením pred prvou svetovou vojnou. Wilhelmovi II. sa vtedy podarilo zničiť vzťahy so svetovou veľmocou hlúpymi rečami. Na jeho miesto dnes nastúpil kancelár, z Londýna sa stal Washington. Len aby to boli jediné paralely. (Bagdad, Jacques Schuster, 27. 10.)
Izvestija
Pre ruských politikov bolo výročie útokov na Dubrovke vítaným začiatkom predvolebnej kampane. PR-ové divadielka zatienil skutočný zmysel - vplyv teroristického syndrómu na spoločenské povedomie. Spoločenské, nielen ruské. Palestinizácia terorizmu v Izraeli a v Rusku má za následok skutočnosti, ktoré sme nedocenili. Iniciátori a ideológovia tejto formy vojny nežnú plody, ktoré čakali. Chceli zasiať strach - to sa podarilo. Ale za určitý čas si naň ľudia zvyknú, stane sa niečím každodenným. Dokonca prirodzeným. A teroristické útoky? Sú ako zúrenie živlu. Keď ťa upozornia na blížiaci sa tajfún, uragán či zemetrasenie, musíš sa pripraviť. Stopercentná záruka neexistuje. Snažíš sa nešťastie len minimalizovať. Nakoniec sa staneš fatalistom. A fatalizmus je nepriateľom ideológie teroristickej vojny, cena ich politických cieľov klesá. Terorizmus v 21. storočí prestal byť racionálnym nástrojom politického boja a stal sa iracionálnym javom. Mániou, ktorá môžeme minimalizovať, ale s ktorou sa musíme naučiť žiť. (Objednali ste si taxík na Dubrovku?, Jurij Bogomolov, 26. 10.)