The Times
Osem kontinentálnych kandidátskych krajín spájajú tragické a krvavé skúsenosti 20. storočia. Všetky boli pred rokom 1914 súčasťou ruskej alebo rakúsko-uhorskej ríše. Po roku 1918 získali všetky samostatnosť, v roku 1939 alebo krátko po ňom boli všetky okupované Nemeckom a po roku 1945 sa stali súčasťou Varšavskej zmluvy. Pekelné 20. storočie zanechalo na nich hlboké politické, sociálne a ekonomické jazvy. Tieto dejiny však boli aj školou realizmu a prežitia. Nové kandidátske krajiny sú prevažne rímskokatolícke, slovanské a chudobné. Chystajú sa do únie, ktorá je prevažne sekulárna, neslovanská a bohatá. Pozícia kandidátskych krajín pri vstupných rokovaniach bola slabá. Kandidáti chceli ekonomické príležitosti a bezpečnosť, vyplývajúce z členstva v EÚ. Ponuka Európskej únie znela -- prijmite naše podmienky, alebo dovidenia. Kandidáti museli akceptovať acquis communitaire, všetkých 85-tisíc strán. V otázke vstupu do jednotnej meny -- eura -- dokonca ani nemajú na výber. V histórii rokovaní sa takéto podmienky podobajú na direktívy, ktoré adresovala Rockefellerova Standard Oil Company malým nezávislým producentom. (Hrboľatá cesta pre najchudobnejších pasažierov Európskej únie, William Rees-Mogg, 25. 11.)
Népszabadság
Popri rozšírení Severoatlantickej aliancie je najvýznamnejšou správou pre tento región vyhlásenie plánu spoločnej vzdušnej obrany Česka a Slovenska. Český premiér Vladimír Špidla hovoril koncom minulého týždňa už o tom, že by nemal námietky, aby sa pripojilo aj Maďarsko a Poľsko. Hovorkyňa českej vlády Anna Straková však povedala, že o predstavách spoločnej obrany hovorili len českí a slovenskí ministri obrany, s maďarskou a poľskou stranou ešte nikto vecne nerokoval. Štvrtá krajina -- Poľsko -- zdá sa, chce ísť samostatnou cestou a zatiaľ neuvažuje o pripojení k spoločnej vyšehradskej obrane. (Česko-slovensko-maďarská vzdušná obrana?, 25. 11.)