V uplynulých dňoch sa intenzívne diskutovalo o tom, prečo dostal štát o niekoľko miliárd korún menej za privatizáciu SPP ako sa očakávalo. Je to chyba a ak áno, tak koho? Na začiatku všetkého je obchod, keď sa dohaduje o spôsobe platby. Veľa závisí od toho, aké sú vyjednávacie pozície alebo inak povedané, ktorá strana je silnejšia. Predpokladajme, že potenciálny kupujúci má silnejšiu pozíciu a oznámi zoznam mien, v ktorých môže zaplatiť (napr. EUR, USD, JPY) a predpokladaný termín finančného vyrovnania. Môžeme uvažovať, že ak existuje dlhší časový horizont medzi podpisom zmluvy a realizáciou platby, predávajúci začne pred podpisom kalkulovať. Predpokladajme, že predávajúci potrebuje slovenské koruny. V zásade má dve možnosti: po prvé, pustí sa do špekulácií, po druhé, všetkými možnými prostriedkami sa bude snažiť znižovať riziká. Pri prvej alternatíve sa môže uvažovať o tom, aký vývoj kurzu uvedených mien predpokladajú analytici a odborníci (EUR/SKK, USD/SKK, JPY/SKK). Predávajúci potom na základe načrtnutých scenárov rozhodne, ktorú menu si vyberie (alebo nejakú kombináciu viacerých mien), aby maximalizoval svoj očakávaný príjem v korunách. Inak povedané, je to odborno-špekulatívny prístup, avšak nie v zlom slova zmysle. Pri druhej možnosti, ak je predávajúci konzervatívny a nerád preberá na seba kurzové riziko, tak sa bude usilovať o to, aby investor platil v korunách (napr. kurzová doložka). V niektorých prípadoch to, samozrejme, nie je možné. Finančný trh v takých prípadoch pozná nástroje, ktoré umožnia odstrániť riziko toho, že kurz v deň zaplatenia bude úplne iný, než v deň podpisu zmluvy. Hovorí sa tomu "hedging". Bez prílišného opisovania detailov ide o to, že napr. dnes je možné dohodnúť, že o tri mesiace budem mať právo kúpiť slovenské koruny za vopred stanovený kurz (tzv. opcia), alebo napríklad si dohodnem trojmesačný forward, čo taktiež fixuje kurz koruny oproti inej mene k danému dátumu. Samozrejme, tieto nástroje niečo stoja (sú s tým spojené určité náklady), na druhej strane však zabezpečia "pokojný spánok".
Na ideálnom trhu v dlhodobom horizonte platí, že firma, ktorá systematicky hedguje a firma, ktorá sa o to vôbec nestará, majú rovnaké príjmy, avšak výhodou prvej je, že dokáže lepšie manažovať svoj cash-flow. Čo teda použiť? Závisí to od predávajúceho. Viem si predstaviť, že ak firma má veľmi významný obchod, ktorý sa často neopakuje, začne špekulovať a chce maximalizovať svoj príjem. Opýta sa relevantných analytikov a na základe toho sa rozhodne. Ak nakoniec predsa dostane menej, akoby dostal v deň podpisu zmluvy, tak pravdepodobne si uzná, že sa to nevyplatilo a istý čas analytikom veriť nebude. V prípade vysokej straty môže zodpovedný čakať aj výpoveď. Ak bude príjem vyšší, než v deň podpisu zmluvy, tak ho vo firme začnú viac uznávať a pravdepodobne nebude spochybňovať prácu analytikov. Jednoducho povedané, pri takomto postupe je riziko vyššie, môže sa získať viac, ale aj menej. Iný manažér môže rozmýšľať druhým spôsobom. Radšej nebude špekulovať, lebo ide o veľa peňazí a nechce prísť o svoju prácu. Akonáhle sa dozvie, že platba nebude v korunách (alebo v eurách, keďže koruna je plne naviazaná na jednotnú európsku menu), na finančnom trhu zabezpečí pre dátum platby fixný kurz a žiadne prekvapenia ho nebudú čakať. Niekoho by mohlo napadnúť, čo sa stane, ak sa šéf (alebo akcionári) dozvie, že keby sa hedging neurobil, príjmy z transakcie by boli vyššie? Odpoveď tohto manažéra by bola pravdepodobne podobná: doteraz sme riadili svoje financie vždy konzervatívne a aj ja som typ človeka, ktorý s peniazmi firmy radšej nešpekuluje. Veď ani vlani ste sa ma neopýtali, keď ropa zdražela, že prečo sme na tom nezarobili. Preto ani teraz nemôžete hovoriť o strate, ale o nevyužitej príležitosti, ktorých je každý deň niekoľko. Odpovede na otázky položené v druhej vete teda závisia od toho, aký prístup by mal platiť pri riadení mimoriadnych štátnych finančných tokov. Ak si myslíme, že prvý typ, tak musíme hovoriť o smole, ak druhý, tak o vážnej chybe.
StoryEditor