Americké zahraničné spojenectvá sa stali témou predvolebnej prezidentskej kampane. Demokratický kandidát, senátor John Kerry, obvinil prezidenta Georgea W. Busha, že zanedbáva a uráža amerických spojencov, najmä v Európe. Kerryho administratíva by podľa neho obnovila úctu k Amerike vo svete.
Antiamerikanizmus nie je v Európe nič nové, ale celkový pohľad na Ameriku bol v minulosti všeobecne pozitívnejší. Počas studenej vojny Spojené štáty nielenže uskutočňovali prezieravú politiku (Marshallov plán), ale predstavovali slobodu a demokraciu.
Obdiv k americkým hodnotám, pochopiteľne, neznamená, že ostatní chcú napodobňovať všetko tak, ako to zavádzajú Američania. Európania síce obdivujú americkú oddanosť slobode, ale zároveň doma uprednostňujú politiku, ktorá tlmí liberálne ekonomické princípy individualizmu prostredníctvom robustného sociálneho štátu. Výskumy verejnej mienky z konca studenej vojny dokázali, že podľa dvoch tretín Čechov, Poliakov, Maďarov a Bulharov majú USA na ich krajiny kladný vplyv, ale zároveň si len necelá štvrtina z nich želala importovať americké ekonomické modely.
Významným zdrojom "mäkkej sily" môže byť často aj ľudová kultúra. Jednoduché položky ako džínsy, bicykle alebo hollywoodske filmy pomohli dosiahnuť priaznivý výsledok prinajmenšom v dvoch z najvýznamnejších amerických cieľov po roku 1945. Jedným z nich bola demokratická obnova Európy po druhej svetovej vojne a druhým víťazstvo v studenej vojne. Marshallov plán a NATO sa stali kľúčovými nástrojmi ekonomickej a vojenskej moci, ale ľudová kultúra ich dosah zosilnila. Doláre investované prostredníctvom Marshallovho plánu pomohli dosiahnuť americké ciele pri obnove Európy, ale to isté platí aj o ideách šírených prostredníctvom americkej ľudovej kultúry.
Dnes približne dve tretiny ľudí z desiatich európskych krajín pri výskumoch verejnej mienky uvádzajú, že obdivujú Ameriku pre jej ľudovú kultúru a pokrok v oblasti vedy a techniky. Iba tretina si myslí, že šírenie amerických zvykov v ich krajine je dobrý nápad. Spojené štáty nemusia ostatných nútiť, aby vyzerali ako malí Američania, ale musia žiť podľa svojich základných hodnôt, ak majú efektívne uplatniť mäkkú silu.
Práve preto sa za udalosti vo väzniciach v Abú Ghraibe a zátoke Guantánamo zaplatilo tak draho. Preto je taká významná slobodná tlač, ktorá o týchto problémoch píše, kongresové zasadania, ktoré ich vyšetrujú, aj nedávne rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré poskytujú zadržaným právnu oporu. Amerika nie je dokonalá, ale ak sa bude riadiť vlastnými základnými hodnotami, dokáže prekonať svoje chyby a opätovne sa v demokratických krajinách presadzovať mäkkou silou.
Amerika bola mimoriadne nepopulárna napríklad v období vietnamskej vojny. Napriek tomu svoju mäkkú silu dokázala počas desiatich rokov obnoviť. Prečo? Odpoveď sa môže sčasti skrývať v zistení, že keď študenti pochodovali v uliciach a protestovali, nespievali Internacionálu, ale We Shall Overcome. Kľúčom na obnovu mäkkej sily Ameriky budú jej demokratické hodnoty.
Skeptici namietajú, že dôraz na hodnoty ponúka mylné vysvetlenie zmien v svetovej politike a že skutočný problém medzi Európou a USA je štrukturálny. Podľa nich so zánikom Sovietskeho zväzu zmizla aj bipolárna rovnováha a Amerika sa stala jedinou superveľmocou na svete. Pritom začala vzbudzovať odpor a závisť a americko-európskym vzťahom nastali ťažké časy.
Niektorí americkí predáci tvrdia, že ak je európska neobľúbenosť nevyhnutná, správnou reakciou je pokrčiť nad ňou plecami. Popularita trvá chvíľu a národná politika by ju nemala nikdy riadiť. USA môžu konať aj bez potlesku sveta. Amerika vraj nepotrebuje trvalých spojencov a inštitúcie, pretože si vystačí s koalíciou ochotných. Minister obrany Donald Rumsfeld povedal, že témy by mali definovať koalíciu, nie koalícia témy.
Je chyba hádzať znižujúcu sa atraktivitu Ameriky za hlavu tak ľahko. Vzostup americkej obľúbenosti po nepopulárnej politike, napríklad po vojne vo Vietname, sa odohrával na pozadí studenej vojny. V nej sa spojenecké krajiny obávali Sovietskeho zväzu ako väčšieho zla. Súčasné postavenie Ameriky ako jedinej superveľmoci na svete je štrukturálnym faktom, ale múdra politika môže ostré hrany tejto reality obrúsiť.
Po druhej svetovej vojne dokázala Amerika využiť prostriedky mäkkej sily a začleniť ďalšie krajiny do aliancií a inštitúcií, ktoré vydržali šesťdesiat rokov. V studenej vojne americká politika kombinovala odstrašujúce prostriedky v podobe tvrdej vojenskej sily s atraktivitou mäkkej kultúrnej sily, ktorá za železnou oponou nahlodávala dôveru v komunizmus .
Dôraz na podporu demokracie na Blízkom východe naznačuje, že Bushova administratíva chápe význam hodnôt v zahraničnej politike. Administratíva sa odmieta zväzovať inštitucionálnymi zábranami. Obhajuje mäkkú silu, ale sústreďuje sa iba na podstatu, a už nie dosť na samotný proces.
Jedinou cestou, ako na Blízkom východe dosiahnuť transformáciu, o akú sa Bushova administratíva usiluje, je spolupracovať s ostatnými a vyhnúť sa odmietavým reakciám, ktoré sa objavia vždy, keď sa Amerika správa ako unilaterálna imperiálna mocnosť. Demokraciu nemožno nikomu v rozumnom čase vnútiť iba silou. Vždy nejaký čas trvá, než zapustí korene, ako ukazujú úspešné príklady z juhovýchodnej Ázie.
Netrpezlivosť Bushovej administratívy s inštitúciami a spojencami ide proti jej vlastným cieľom. Paradoxom je, že to boli práve Spojené štáty, ktoré vybudovali najtrvalejšie aliancie a inštitúcie, aké moderný svet poznal a ktoré boli pre americkú moc viac ako polstoročie kľúčové.
Autor je bývalý námestník ministra obrany, prednáša na Harvardovej univerzite.
Copyright: Project Syndicate