Obmedziť globálne otepľovanie na 2 °C nad predpriemyselné úrovne je úplne nevyhnutné, hovorí skupina G8 a väčšina najväčších klimatológov sveta. Ak má ísť o viac ako len o prázdne slová, dôsledky budú radikálne.
Na úvod to znamená, že do roku 2050 môžeme do atmosféry vypustiť spolu najviac približne 700 gigaton oxidu uhličitého. Pri súčasnom tempe emisií tento "rozpočet"" vyčerpáme za 20 rokov, a ak budú emisie pribúdať podľa očakávania, svet bude uhlíkovo insolventný ešte skôr. Obmedzovanie emisií CO2 a ďalších skleníkových plynov sa preto musí začať čo najskôr. Ak premrháme ďalší čas, náklady raketovo porastú a dvojstupňová hranica zostarne.
Bohaté krajiny Severu nemôžu pokračovať ako predtým, rozvíjajúce sa priemyselné krajiny sa musia od starej priemyslovo založenej cesty k prosperite odkloniť a zvyšok sveta sa na ňu nesmie ani púšťať. Vyjednávanie o emisných limitoch s každou zo 192 signatárskych krajín v priebehu príprav na kodanský summit, ktorý sa uskutoční v decembri 2009, napriek tomu doteraz neprejavuje známky takejto radikálnej zmeny.
Globálna klimatická dohoda musí byť jednoduchšia, spravodlivejšia a pružnejšia než dnešný Kjótsky protokol. S týmto cieľom Nemecká rada pre globálnu zmenu (WBGU) navrhuje, aby bol prijatý rozpočtový recept. Myšlienka spočíva v tom, že by sa v budúcnosti všetkým krajinám pridelil národný rozpočet emisií na hlavu, ktorý spojí tri kľúčové elementy spravodlivej globálnej dohody: značnú historickú zodpovednosť priemyselných krajín, výkonovú schopnosť jednotlivých krajín a celosvetové zaistenie prežitia ľudstva.
Ide o obrovskú úlohu. Na celosvetovej úrovni je potrebná rýchla a kompletná dekarbonizácia svetovej ekonomiky. Všetky krajiny musia obmedziť spotrebu fosílnych palív a prejsť čo najskôr a v čo najväčšej miere na obnoviteľné zdroje energie. Ak však krajiny OECD (na čele so Spojenými štátmi a Austráliou) svoje uhlíkové rozpočty i po ďalekosiahlych redukciách emisií čoskoro vyčerpajú, budú musieť spolupracovať s rozvojovými krajinami, ktoré budú stále mať rozpočtové prebytky. Na rozseknutie gordického uzla vyjednávania o klíme je nevyhnutné, výmenou za možnosť prekročiť národný rozpočet, ponúkať technológie a finančné prevody.
Zodpovedná globálna klimatická politika so sebou totiž prináša zásadnú zmenu medzinárodných vzťahov a vytvorenie nevyhnutných inštitucionálnych inovácií si vyžaduje odvahu v systéme globálnej správy. Až doteraz sa bohatstvo národov zakladalo na spaľovaní uhlia, plynu a ropy. Ak však berieme métu vo výške 2 °C vážne, 21. storočie bude svedkom toho, že krajiny, ktoré na ceste karbonizácie nezašli tak ďaleko (napríklad veľká časť Afriky), alebo ju včas opustia (napríklad India a Pakistan), dokážu bohatnúť z pomoci, ktorú poskytnú krajinám, ktoré sa musia rýchlo dekarbonizovať.
V tomto čase je to všetko stále utópia. Programy limitov a obchodu s povolenkami, ktorých cieľom je znižovať emisie, nie sú vo svojej súčasnej podobe zďaleka ani spravodlivé, ani efektívne; zásadné zlepšenie by zahrnovalo vytvorenie Centrálnej klimatickej banky, ktorá by prevody emisných kreditov registrovala a preverovala. Táto banka by rovnako zaisťovala, aby obchod s emisiami nešiel proti cieľu udržať sa v medziach celkového globálneho rozpočtu, napríklad kompletným predajom nevyužitých kreditov jednotlivých rozvojových krajín hneď na začiatku zmluvnej lehoty.
Aby to bolo možné dosiahnuť, Centrálna klimatická banka musí mať právomoci na výkon svojej funkcie. Z toho zase vyplýva, že musí byť zodpovedná a musí mať demokratickú legitimitu -- niečo, čo multilaterálnym agentúram, ako je Svetová banka, zásadným spôsobom chýba.
Nevyhnutné budú i ďalšie zmeny globálneho riadenia. K tým patrí konsolidácia osobných rokovaní medzi starými a novými krajinami (USA, Európskou úniou a Čínou) a rozvojovými a rozvíjajúcimi sa krajinami vrátane nových regionálnych mocností, ako sú Mexiko, Egypt, Turecko a Indonézia. V tomto rámci už stará skupina G7/8 nemôže naďalej fungovať ako hegemonické centrum, ale skôr ako určitý spostredkovateľ a prípravný orgán. Premenlivá štruktúra vyjednávania musí byť prepojená s mnohými konferenčnými inštitúciami Organizácie Spojených národov, ako i s politicko-ekonomickými regionálnymi zväzkami, ako je EÚ, Mercosur alebo Africká únia.
Táto flexibilná (a, bohužiaľ, krehká) štruktúra viacúrovňového rokovania môže fungovať za predpokladu, že bude orientovaná na zreteľne morálne základy vyjednávania, bude mať dostatočnú demokratickú legitimitu a budú ju podporovať aktívne scény na národnej a lokálnej úrovni. Pre globálnych lídrov bude výrazne ľahšie otáčať kormidlo k veľkým cieľom spolupráce, ak ich budú podporovať vízie budúcnosti rozšírené vnútri občianskej spoločnosti.
Nízkouhlíková spoločnosť nie je krízovým scenárom, ale skôr realistickou víziou vyslobodenia sa z cesty k drahému a riskantnému nadmernému rozvoju. Keď svet v roku 1963 tesne unikol jadrovej zrážke, fyzik Max Born napísal: "Svetový mier na planéte, ktorá sa zmenšila, už nie je utópiou, ale skôr nutnosťou, nevyhnutnou podmienkou na prežitie ľudstva." Tieto slová nikdy neboli pravdivejšie.
Text k autorovi:
Claus Leggewie, politológ
Leggewie (1950), riaditeľ Kultúrnovedeckého inštitútu so sídlom v Essene, člen Nemeckej rady pre globálnu zmenu, prednášal na vysokých školách v Berlíne, Viedni, Paríži a v New Yorku. V roku 2001 založil centrum pre médiá a interaktivity v Giessene.
© Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org